Keď to vyslovíš, alebo niekde napíšeš, každému kto aspoň trošku pričuchol k hudbe je hneď jasné o čom a o kom je reč. Nevyhol som sa tomu ani ja. A som veľmi šťastný, že to tak je. Všetko to začalo okolo roku 1983 - 84. Myslím, že to bolo vydaním ich štvrtého albumu Arena. Hneď som vedel, že je to ten správny smer - to pravé orechové. Okamžite som zatúžil po ich ďalších (predošlých) albumoch. V tej dobe sa to v hudbe motalo a na prvých priečkach hitparád sa predbiehalo všetko možné. NÁDHERNÉ OBDOBIE. Krásna životná éra mladého, 13 - 14 ročného chalana. Ale hudba Duran Duran bola tým všetkým. No pochopil som to o niečo neskôr. Vieš kedy? Bolo to presne 07.06. a následne 10.06.2005. Ale nepredbiehajme a pekne po poriadku.

Duran Duran boli pre mňa všetkým. Plagáty, obrázky, rozhovory z časopisov. To všetko viselo v detskej izbe na stene, respektíve bolo uložené v doskách v stole. Boli pre mňa idolom. Veľakrát som si kládol otázku, či je to všetko skutočné. Či to nie je len výmysel nejakého priemyselného, hudobného biznisu. Či vôbec tí ľudia existujú. Či sú z mäsa a kostí. Viem, že moje myšlienky nemali s normálom nič spoločné, no žili sme v takej dobe, ktorá nad nami silne vládla. Preto som si tak zvláštne kládol otázky.

Po čase prišlo obdobie nezhôd v kapele. Veľmi ma to trápilo. Naozaj veľmi. Vzápätí vznikli dve nové formácie. Dobre, bral som to ako náplasť na ubolenú dušu. No nebolo to už ono. Zahojilo sa to ako tak albumom Notorious. Bol fajn. Znova radosť a sny mladého tínedžera.

Prišiel rok 1988 a s ním ich nový album Big Thing. Neprešlo veľa času, presne si nepamätám koľko, no veľmi silne sa črtalo pre mňa obrovské zadosťučinenie v podobe ich koncertu. A to mi dávalo silné tušenie, že sú, žijú, dýchajú. Bol to december 88. Všetko bolo na správnej ceste. Zakúpený lístok, zabezpečené miesto v autobuse, zaplatené poplatky, poistka. Čo viac si môžeš v tej dobe želať. Koncert tvojich idolov. Pripravoval som sa na to niekoľko mesiacov. Zdá sa, že to aj vyšlo, však? Pravda je však iná. Na koncert som sa nedostal, ani do autobusu. Všetko prepadlo. A ja som v deň koncertu sedel v škole a pozeral sa zaslzenými očami cez okno von. Ani neviem ako ten deň prešiel a vytratil sa aj krásny sen.

V roku 1989 som registroval vydanie albumu Decade. Samozrejme, že je v mojej zbierke. Po čase nastalo u mňa hlucho, veľký útlm. Nazval by som to také zanevrenie na všetko. DD za to nemohli. To bolo v mojom vnútri. Nedokázal som sa stotožniť s tým, že sú len traja. Samozrejme, že som vnímal nejakým spôsobom ich ďalšiu tvorbu. Sú mi známe ich hity v tomto období, počul som ich v rádiách, no nebolo s kým preberať ich hudbu, takže som ostával len pri tom rádiu. Mrzí ma to a veľmi.

Zrazu ako blesk z jasného neba prišiel rok 2005. Dovolím si tvrdiť, že v tomto smere je to pre mňa rok s veľkým R. No pred ním bol rok 2004, počas ktorého som s radosťou zaregistroval album Astronaut. A čuduj sa svete, na Vianoce mi „Ježiško“ priniesol krásny darček. Moja priateľka, ktorá DD až tak nemusí, ma upozornila na webovú stránku. Od tej doby som tam pravidelne zakvačený a čítam a čítam. Dozvedel som sa tam veľmi veľa nových vecí. Tak isto aj termíny koncertov. V tom momente som si povedal, že ma nikto a nič nezastaví ísť na ich koncert. A tak sa aj stalo. Bol som pripravený isť len na jeden koncert, a to do Prahy. Vďaka web stránke som spoznal nových ľudí a jeden z nich (Marek z BA) ma prehovoril aj na Viedeň. Po pár pekných mailovačkách na webe a odpočítavní dní k dátumu koncertu, prišiel 7. jún. Deň, keď som mal po dlhých 17 rokoch čakania uzrieť na vlastné oči tých, ktorí pre mňa boli doteraz len mýtom, niečím nadľudským.

Všetko bolo dohodnuté. Stretnutie na Patrónke, sadnutie do jedného z troch áut a už nás čakala krásna cesta do Viedne. Len čo som sadol do auta, predstavili sme sa navzájom s Fumerom a Romanom z Čiech. Hneď sa mi dostali do uší prvé tóny z pusteného CD. Pochopil som, že som pri správnych ľuďoch a že to bude super. Po ceste sme vzali ešte Mareka a Romana (obaja BA). Hoci sme sa videli prvýkrát v živote, myslím, že žiadne veľké napätie z neznámych tvárí navzájom nebolo. Samozrejme, bolo to vďaka Duran Duran. Cesta prebiehala v pohode, hudba, ktorá bola pustená decentne do reproduktorov, sa mi pomaly ale isto dostávala do žíl. Po krátkom chaose na hraniciach som vedel, že už ma to neminie. Do Viedne na miesto koncertu sme prišli okolo 15 – 16 hodiny. Na naše veľké prekvapenie sme tam boli úplne prví. Trochu sme tomu nerozumeli, no vôbec nám to nevadilo. Boli sme si aspoň istí, že všetci ako sme tam boli, budeme úplne pred pódiom. Po ťažkých minútach a hodinách státia a prešľapávania pár metrov štvorcových pred mestskou halou prišla hodina, keď nás pustili dnu. Utekali sme ako malé deti. Zrazu sme sa ocitli pred pódiom a ostali sme nemilo prekvapení. Za nami bolo veľké prázdne miesto. To sa už šuškalo, že náš vysnívaný koncert je slabo vypredaný. Nikto z nás ale tomu nechcel veriť. Ja som bol z toho dosť sklamaný. Prvý koncert a takéto čosí?

Postupne sa to ako tak začalo plniť. Vyšla predkapela, hrala nejaké ich skladby, no čo bolo dosť zlé, v hale to ešte stále nevyzeralo tak ako som si to predstavoval a hlavne ako si to predstavovali chlapci z DD. Predkapela pomerne rýchlo skončila. To bolo celkom pozitivne. Na pódium nastúpili technici DD, pozapínali aparatúru, doladili gitary, bubny. To už začalo vyzerať celkom sľubne a už aj v hale bola aká taká masa ľudí. Čo sa týkalo mňa, ešte stále som poriadne nechápal, kde sa to nachádzam, že je to koncert mojich dlhoročných snov a že stojím asi tak 2 metre pred pódiom. Nejakú dobu nás chlapci z DD nechali ešte nečinne stáť a prestupovať z nohy na nohu. Až keď sa pozhasínali všetky svetlá som pochopil, že to, čo som chcel vidieť v roku 88, je práve predo mnou a ja som sa stal súčasťou veľkého kotla, ktorý začal vrieť a stupňoval sa čím ďalej, tým viac ako sa k nám za doprovodu stroboskopu približovali ONI: Simon, Nick, John, Roger, Andy. Zrazu ostali stáť na kraji pódia a ja som nechápal. Ľudia, o ktorých som si v určitom období myslel, že snáď ani nie sú, zrazu stáli predo mnou v celej svojej kráse. Opísať pocit, ktorý sa ma zmocňoval, to hádam ani nejde. Všetko chcelo zo mňa von. Radosť, plač, krik, zimomriavky. Trhalo mnou celým a mal som nie sto ale milión chutí sa odtrhnút a vyskočiť za nimi hore. Podať im ruku, zložiť poklonu, vybozkávať ich. V triezvosti myslenia som vedel, že to nie je možné. Ostalo pri hlave zdvihnutej dohora, rukách vystretých pomaly až k nim, kričiacich ústach jedno meno za druhým a vnútru ďakujúcemu všetkým, čo ma k tomuto krásnemu pohľadu dostali. Naozaj som nevedel či mám plakať, alebo sa smiať. Tak som radšej ostal v neutrále a hltal všetkými zmyslami tú nádheru. Keď vidíš krásnu ženu, ktorej naozaj nič nechýba, veľakrát povieš, že je to Pohľad pre Bohov. Ja si to teraz zoberiem a trošku to upravím. To čo som mal pred očami na začiatku koncertu, dovolím si povedať takto:

BOL TO POHĽAD NA BOHOV

Všetci piati tam stáli ako sochy, pozerali na nás, na svojich fans, ako čakáme. Po krátkej chvíli sa rozišli k svojim nástrojom. Andy poslal všetkým do éteru bozky a na začiatku pódia ostal stáť už len Simon. Ostal vpredu a vychutnával si to všetko, čo sa dialo pod jeho nohami. Už som to raz spomenul, no musím to zopakovať. Stál tam ako Boh. V bielom saku, čiernej košeli a čiernych nohaviciach. Niečo úžasné, neskutočné. Ani som sa nestačil nabažiť pohľadom na neho a chlapci to odpálili hitom Sunrise. Začal som si uvedomovať, že ma čaká niečo krásne, niečo na čo som čakal veľmi, veľmi dlho. Po veľkom hite z nového albumu to roztočili s hitmi z 80. rokov Hungry Like The Wolf a Planet Earth. Prišla ďalšia bomba v podaní WHT. Ak mám byť úplne úprimný, mne bolo jedno, ktoré skladby budú hrať. Išlo mi hlavne o to, aby som ich konečne videl a počul naživo. A to, že sú znova spolu, to je úplne bombové. A pre mňa je to tá ozajstná náplasť na dušu.

Neviem či je dobré spomínať tu všetky skladby, veď každá z nich je super a vlastne vieme, o čom to bolo a je. Mne pri každej jednej stúpali zimomriavky, tlačili sa slzy do očí. Keď Simon nastúpil na skladbu The Chauffeur, tak to som vôbec nechápal. Postupne vyťahovali na svetlo ďalšie skladby. Pri skladbe Save a Prayer som bol milo prekvapený Simonovou hrou na gitaru. Keď si pri skladbe Chains sadol a bol od nás na dolapenie, bol som už v takom vytržení, že mi bolo jedno čo sa bude diať ďalej. Bol som v tom, že Simon zoskočí dole a bude si s nami podávať ruky. Nestalo sa tak, ale vďaka aj za tak blízky kontakt. Veď doteraz som žil v tom, že ja nepatrím k tým vyvoleným. Zahrali ďalšie nádherné skladby a zrazu tu bol koniec. Ani som sa nenazdal a chlapci boli z pódia preč. Vedel som, že ešte niečo musí prísť, že to nám nemôžu urobiť. Po krátkej pauze sa znovu ukázali na pódiu a odohrali dve bomby v podobe skladieb The Reflex a Rio. Naozaj niečo neskutečné. Aplauz bol neutíchajúci. Zrazu to všetko skončilo, postupne sme sa prebrodili k východu, kúpil som pár vecí na pamiatku a plný dojmov som ostal stáť pred halou s hučiacou hlavou a vykričaným hrdlom.

Proste koncert stál zato a nikdy naň nezabudnem. Začal som sa trochu sužovať, že som nemal lístok aj do Budapešti, pretože po toľkých rokoch čakania mi to nestačilo. Na druhej strane som sa tešil na ďalšie stretnutie s pánmi muzikantami v Prahe. Prešlo pár desiatok hodín a zrazu tu bolo ráno, piatok 10.06. Bol som dohodnutý s Marekom, kde ho vyzdvihnem spolu aj s jeho sestrou a priateľom Robom. Na dohodnutom mieste nasadli do auta, Marek vybral kazety a všetko to začalo odznovu. Čakala nás niekoľkohodinová cesta, takže dobrá muzika sa vždy zíde. A ešte k tomu, keď tá muzika patrí Duran Duran. Po pár hodinách cestovania sme sa ocitli v Prahe. Ako prvé sme urobili to, že sme išli kúpiť Marekovej sestre lístok a išli sme sa ubytovať. Viac nás nič neťažilo a nezdržiavalo v tom, aby sme sa presunuli naprieč Prahou na miesto kde znovu uvidím svojích miláčikov. Musel som to takto napísať, pretože to tak cítim. K T-Mobile aréne sme sa dostali ako prví.

Zapadli sme do reštaurácie, najedli sme sa a postupne sme sledovali ako sa začali schádzať známe aj neznáme tváre. Bolo to tak asi medzi 16 – 17 hodinou, presunuli sme sa ku vchodu č. 31 a v pomaly narastajúcom ošiali čakali. Po nejakom čase sme začuli známe rytmy a pochopili sme, že sú to naši chlapci. Práve ladili nástroje a skúšali spev. Super na tom bolo to, že sme ich nielen počuli ale bolo nám umožnené ich aj vidieť. Aj keď spoza skla ďalšieho vchodu. Prišla 19. hodina a s ňou chvenie v celkom peknom dave, pretože usporiadatelia predlžovali čas otvorenia haly. Až prišla tá vytúžená minúta a my sme sa vrhli dovnútra ako rozbúrená voda. Nebolo možné nás zastaviť. Dostal som priamo pod mikrofón Simona a tam som túžobne očakával už poznaný začiatok. Pražská atmosféra bola pre mňa oveľa vzrušujúcejšia. Vedel som, čo ma čaká a tušil oveľa lepší koncert. Podarilo sa mi dostať dnu aj kameru. To už som aj s ostatnými riešil, ako si posunieme videonahrávku. Nakoľko bola zrušená predkapela, očakával som rýchly nástup chlapcov. Nič také sa však nekonalo a nechali nás čakať a dávali si načas. Musím povedať, že to čakanie stálo zato. Prišla vytúžená hodina a páni sa zrazu objavili na pódiu. To som už mal pustenú kameru a snažil sa zachytiť všetko podstatné. Dlho moje šťastie netrvalo, pretože jeden z usporiadateľov ma okríkol a zakázal mi robiť videozáznam. Znovu sa mi to podarilo až pri skladbe Union of The Snake. Len na krátku chvíľu, lebo usporiadatelia stále chodili popred nás. Osud som viac nepokúšal a nechal som sa unášať všetkým tým krásnym okolo seba a hlavne pred sebou. Znova to bolo o vztýčenej hlave dohora, zdvihnutých, napnutých rukách, foťáku v stálej pohotovosti a v neposlednom rade vykričanom hrdle.

Duran Duran to bravúrne rozbalili a ukázali sa v tom najlepšom svetle. Boli proste užasní, jedineční. Bolo to oveľa, oveľa nadupanejšie ako vo Viedni. Jednoznačne je to zásluha väčšieho množstva fanúšikov. Hrali s takou radosťou a ľahkosťou. Urobili neskutočnú šou. Som veľmi šťastný, že som mohol niečo také vidieť na vlastné oči, niečo také počuť na vlastné uši a zažiť to na vlastnej koži. Koncert proste nemal chybu. Zimomriavky, slzy, radosť a všetko ostatné sa predbiehalo aby ma mohlo celého rozložiť na sto percent. Všetky moje vnemy a póry boli otvorené a ja som len nasával a nasával. Až sa mi z toho všetkého krásne točila hlava. Na tomto koncerte podanie skladby Notorious bolo neskutočné. Počul som to tak zahrať prvýkrát v živote. Vôbec prvýkrát som počul inú verziu, ako ju poznám z platne. Celé moje telo z toho dostalo také krásne šteklenie. Také elektrizovanie. Neskutočné. Všetko prebiehalo v úžasnom tempe, bol som tam úplne rozliaty. Ako vo Viedni, tak aj v Prahe som sa nestačil zo všetkého spamätať a prišla skladba Wild Boys, ktorou ukončili prvú časť koncertu. Aby som to neuponáhľal, celá tá prvá časť trvala krásne dlho a prijal by som aj dlhšie. Cítil som sa ako v nebi. Všetko to bolo také neuveriteľné. Všetci piati boli tak blízko. Stál som od pódia cca 1 m. Naozaj niečo neuveriteľné. Simona som mal, dá sa povedať, na dosah ruky. Celý život som bol v tom, že je to mýtus, niečo vymyslené a zrazu je to všetko ináč. Oni sú, žijú, dýchajú. Sú skutoční.

Po silnom aplauze sa vrátili na pódium a Nick odpálil skladbu Girls on Film. Po tejto nenormálnej pecke prišla skladba Rio. Krásna skladba, dá sa povedať, že klasika na tomto ich turné. S ňou vlastne prichádza tušenie toho pre mňa a aj ostatných najhoršieho z koncertu. Koniec. Nikto sa s tým nechcel vyrovnať. Po tak super šou by som sa čudoval, keby sa tam našiel niekto, kto by mal toho plné zuby. Tak ako som tušil koniec a nielen ja, nikto z nás nečakal, že sa to celé o niečo predĺži. S odstupom tých dní čo odvtedy prešli už presne neviem, v ktorej časti skladby sa to stalo, no zrazu sa Simon objavil predomnou len na pár centimetrov. Delilo ma od neho len zábradlie a Fumero. Postavil sa pred nás na bedňu s nápisom Duran Duran a pomaly sa začal zbavovať odposluchu. Zrazu som bol v tranze, natlačil som sa na Fumera, vystrel ruky k Simonovi a kričal jeho meno ako zmyslov zbavený. To ale ešte stále nik nevedel čo sa bude diať.

Stál tam na bedni, naozaj ako Boh, moje končeky prstov boli od neho len na pár centimetrov a v duchu som prosil všetkých nech sa mi to splní. Nech sa mi splní to, že sa ho dotknem, že mu na stotinu sekundy podám ruku. Až sa mi nechcelo veriť, že je to pravda. Že stojí pred nami a tým jeho povestným pohľadom a postojom od nás žiadal a ťahal krik, vreskot, skandovanie jeho mena, slzy a všetko čo k tomu patrí. S Fumerom, s Radom a neviem s kým ešte sme sa za ním naťahovali a pohľadmi prosili aby sa nás dotkol. Nikdy nezabudnem na ten jeho pohľad, ktorý hovoril aby sme vydržali. Zrazu to prišlo. Postavil sa na stupienok pred zábranou a odovzdane sa nám hodil do našich vystretých rúk. Každý sa snažil uchytiť z neho čo najviac. Až som sa zľakol, že dav je tak vyhecovaný, že ho dotrhá. Neviem ako dlho to trvalo, no za ten čas, čo bol na našich rukách som sa ho dotýkal, kde sa len dalo. Za ruky, za nohy, za plecia. Možno to vyznie trochu zvláštne, no ja som ho aj hladkal a mal som sto chutí ho vystískať a vybozkávať.

Toto bolo najväčšie zadosťučinenie aké sa mi mohlo dostať za tie dlhé roky čakania. Koncert skončil a my sme tam ostali stáť a nechcelo sa nám odtiaľ odísť. Určite sa nemýlim, keď poviem, že každý chcel ešte pokračovanie. No všetko skončilo a my sme poochopili, že treba opoustiť halu. Nakoniec sa mi ešte podarilo získať set list. To je tiež pekný suvenír.

A v hlave hučalo,...
...chcem ešteďalší koncert