Zanedlho dorazili pred hotel autá. Keď vystúpil Simon, zmocnil sa ma príval nervozity, radosti, rozpakov i nadšenia zároveň. Bolo to zvláštne, vidieť naživo niekoho, koho vídam každý deň doma na dvd. Bolo to ako sen. Keď už všetci členovia kapely kráčali k hotelu, nejako sa mi podarilo prestrčiť sa vedľa Simona. Chvíľu som šla s ním, potom s Johnom a Nickom. Vo vnútri hotela zastali. Zdali sa mi takí veľkí a..skutoční. Keď odišli, ocko sa zoznámil so zahraničnými fanúšikmi a tí mu predstavili Davea - manažéra. Práve jeho ocko poprosil o podpisy. Bol veľmi ochotný a keď šiel okolo Simon, zastavil sa a Dave ma vzal k nemu. Triasli sa mi kolená a keď sa ma Simon spýtal, ako sa volám, vysúkala som svoje meno. Potom sa spýtal, či mám rada Duran Duran, na čo som dokázala povedať len áno. Aj ocko sa zapojil a povedal Simonovi, že som jeho dcéra a mám 14 rokov. Ten sa usmial a povedal: ,,Very nice!" A odišiel. Myslela som, že od šťastia zomriem. John aj Roger boli zhovorčivejší a aj sa podpisovali. Dave vzal moju fotku, na ktorej je Simon a dal ju podpísať ostatným. V diaľke som videla, ako si ju pozerajú - asi sa im páčila:) A to nebolo všetko. Okolo polnoci sa mnohí rozpustili, ale my sme zostali. Ked išiel z večere Simon a uvidel nás, pozdravil sa: ,,Ahoj Diana, ahoj otec!" Aj nám zapózoval a mám s ním krásnu fotku. Keď odchádzal, zakýval nám a odfotila som s ním aj otca. Keď prišiel Nick, ocko mu povedal, že na toto čakal 20 rokov. Nick sa zasmial a povedal: ,,Tak si to spolu užijeme!" Bol to čarovný večer, nemohla som tomu uveriť.

Na druhý deň, keď bol koncert, som sa veľmi tešila. Myslela som, že to už nemôže byť lepšie. A predsa bolo. Simonovi som darovala našu spoločnú fotku aj s venovaním. A ani som nevedela ako, dostala som sa na Meet & Greet. Všetci tam čakali na podpis a ja som znovu mala pocit, že sa mi sníva. Vtedy ma zavolal Dave a rozprávali sme sa. Pýtal sa, kam chodím do školy, či mám rada Duran Duran, ktorého člena najviac a podobne. A potom som dostala ďalšie podpisy od Nicka, Rogera, Johna (ktorého zaujímal môj vek a fotka so Simonom) a aj Simona, ktorý dal pozdravovať môjho otca (volal ho dad). Keď som nakoniec videla, ako všetci odchádzajú dole schodmi a Simona, ktorý mi aj zamával, zostalo mi na chvíľu smutno, že sa to už zrejme nikdy nezopakuje. Simon mi potom zakýval aj na koncerte. A zažmurkal - fakt neskutočné!

Chvíľami si pripadám hrozne sebecká. Ja som na podobnú chvíľu čakala 2 roky, ale iní aj 20 a nemali tú príležitosť! Ale zistila som, že platí: ,,Všetko je možné, len treba pre to niečo urobiť" Je to štastie, že sa mi splnilo moje želanie a som za to všetkým vďačná. A hlavne, všetci duranisti ma uisťujú, že sa mi to nesnívalo, že to som len žila svoje sny. Keď som smutná spomeniem si na tieto 2 dni a hneď sa môj deň vyjasní a nabije ma to ohromnou energiou. Ďakujem, že som mohla tieto užasné chvíle stráviť práve so všetkými duranistami.