Keď som sa ráno zobudil, prvé na čo som po precitnutí pomyslel bolo ako Vám sprostredkovať svoje postrehy z našho projektu Retro´07. Bili sa totiž vo mne dve antagonistické identity – na jednej strane ja ako spokojný spoluporiadateľ akcie, na ktorej sa podľa dnešných odoziev skvele zabavilo viac ako 500 ľudí a na druhej proste JA, samostatná jednotka. A keďže ma mama vychovala, že úprimnosť je dobrá vlastnosť (za čo ju budem celý život preklínať), rozhodol som sa priblížiť Vám akciu z oboch svojich protikladných pohľadov, pretože moje vnútorné pocity by sa aj tak nakoniec predrali na povrch. Ja dúfam, že nasledujúce riadky budú prijaté kladne, pretože tak boli aj myslené. Pekne po poriadku.

V to krásne slnečné sobotné popoludnie sme v Brezovej boli už okolo 13:30 i keď, samozrejme, bez malého blúdenia sa to neobišlo. Po tom, čo som s autom zastal pred miestom konania, naskytol sa mi fascinujúci pohľad na prírodnú scenériu byváleho kameňolomu, v ktorého strede začínalo nadobúdať kontúry dosť veľké pódium. Úprimne povedané zostal som zaskočený, ale v spojitosti s Marcelom (aka Dayton) som mohol očakávať, že sa v žiadnom prípade neuspokojí s ničím menším. Je to človek fascinujúcej energie a predsavzatia, ktorý keď sa ako buldog do niečoho zahryzne, tak už to nepustí. To je povahová stránka, ktorú na ňom obdivujem a veľmi mu ju závidím.

Na druhej strane som pri pohľade na pódium pochopil, že sa bude jednať o akciu, ktorú určite nebude len pre úzky okruh ľudí. To som nedomyslel. Už za minulého režimu - a to mi ostalo do dnešných dní – nie som fanúšikom masový podujatí. Od tých pionierskych a neskôr nežne rovolučných až po súčasné festivaly a 10-tisícové koncerty. Práve naopak. Milujem malé útulné kaviarničky, klubíky a priam so slasťou si vychutnávam koncerty, kde sa zíde len tak tak 300 ľudí a na kapelu vidím od baru ako tomu býva na koncertoch vo Viedni. A toto tu vyzeralo, na riadnu „tlačenicu“. Pri mojej introvertnej povahe ma pochytila panika. Marcel nás zobral na mohylu M.R.Štefánika a po ceste nám porozprával také fascinujúce pikošky z jej histórie, že som ho podozrieval, že tam v mladosti robil sprievodcu, čo je, samozrejme, hlúposť, lebo vtedy tam sprevádzali ľudí väčšinou príslušníci ŠtB.

Nie dlho po našom návrate sa na mieste činu objavili chalani z Bondu, ktorým o piatej mala začať zvuková skúška, ale ako to už u takýchto podujatiach býva, boli sme v časovom sklze. Ale aj tak sa mi na moje potešenie naskytla dobrá príležitosť, aby som si pokecal s Kikom, s ktorým sme sa doteraz stretli vždy tak, že nebol čas na osobnejší rozhovor.  Čo sa týka organizačných schopností Daytona, to by bolo na samostatný článok, ale keď na mňa navliekol tričko Retro´07 a dostal som VIP kartu na krk, skoro som odpadol. Proste pedant. Odbavil som ešte pár telefonických pozdravov od ľudí, ktorí prísť nemohli a už tu bol večer...

Ako ubúdalo svetlo, tak pribúdalo ľudí a to už mi bolo jasné, že napriek tomu, že duranistov v porovnaní s doterajšími stretnutiami prišlo z blízkeho ako i širokého okolia vrchovato, percentuálne budeme voči väčšine nezainteresovaných zanedbateľným faktorom. A tomu sa samozrejme do značnej miery musel prispôsobiť program, takže niektoré veci sa skrátili, niektoré vypustili. Išlo predsa o zábavu. Tú odpálil dievčenský tanečný súbor I.C.E, ktorého členky nacvičili jednu choreografiu aj na skladbu Wild Boys.

Samozrejme, že mojim súkromným vrcholom bolo vystúpenie Bondu, ktorí sa však už stávajú otravnými svojou precíznosťou a skvelým výkonom. Žartujem. Prajem im, aby im takáto forma vydržala čo najdlhšie. V každom prípade sa ich výkony od roku 2003, kedy som ich stretol po prvýkrát, posunuli až za medze, kde už moje laické ucho nie je schopné nájsť nič čo by sa im dalo vytknúť. Snáď len jedno zistenie. Rado je čím ďalej väčší fešák :-)))

Obrovským pozitívom Retra´07, ako i každého takéhoto stretnutia pre mňa je, že okrem starých priateľom mám možnosť stretnúť aj množstvo nových. Je fajn potriasť rukou ľuďom, ktorí chodia na moju stránku a jediné čo som o nich doteraz vedel bola ich internetová adresa. Priradiť menám tváre. Bol som veľmi rád a veľmi si vážim, že prišli chlapci zo Senice ako i z Topoľčian. Ale i zopár z pôvodného slovenského fanklubu „Ordinary World“, ktorý s obrovským entuziazmom v 90.rokoch viedol Roman Fecko, na ktorého všetci srdečne spomínali. A boli to zážitky pre mňa nové, zaujímavé a veľmi podnetné, pretože som videl, že takáto činnosť môže v ľuďoch zanechať kladnú odozvu na dlhé roky.  Tých, s ktorými som sa poznal už predtým nebudem osobite spomínať, pretože tým som sa za ich účasť poďakoval osobne.

Paradoxom ostáva, že pozitívum takto masovej akcie som objavil pri čakaní na WC, kde som odchytil rozhovor troch dievčeniec vo veku 18 až 28 (nedovolím si ho určiť), ktoré s údivom konštatovali, že síce mnoho pesničiek poznajú ale nikdy nevedeli, že ich hrá jedna a tá istá skupina a dohadovali sa, či to vôbec je alebo nie je možné. Vtedy som ocenil, že Marcel sa okrem ďaľších 20 funkcíí ujal aj funkcie moderátora a Duran Duran ako i samotnú skupinu Bond pred ich koncertom uviedol. Z „misionárskeho“ pohľadu môžem byť ako jeden z spoluporiadateľov veľmi spokojný.

Táto akcia pre propagáciu skupiny Duran Duran urobila obrovské maximum, ktoré môžno ani nie sme schopní doceniť. A dovolím si tvrdiť, že spokojných bola drvivá väčšina divoko zabávajúcich sa ľudi. Dovolím si to tvdiť, pretože jednou z nich bola i moja žena. A to je vlastne záver mojich osobných postrehov z akcie plnej baviacich sa ľudí. Tak sa na mňa nehnevajte :-) 

Pre duranduran.sk....

DuranMajo

Pre tých z Vás, ktorí máte iný názor je tu možnosť ho vyjadriť prostredníctvom nášho duranduran.sk fóra. Tak sa nehambite a skúste sa o svoj názor podeliť. Nech to nie je stále na mňa....

Všetky fotky z tejto vydarenej akcie, ktoré nám zväčšej časti poskytol Kiko (ďakujeme!), nájdete v našej FOTOGALÉRII ....