Týmito slovami končil môj príspevok o pocitoch z minuloročných koncertov, pre mňa najúspešnejšej a najúžastnejšej kapely 80 rokov minulého storočia. Vtedy ma ani nenapadlo, že vo veľmi krátkej dobe sa mi znova podarí dostať sa na ich koncert. Niek- to si možno povie, čo je to krátka doba a s mojím názorom nebude súhlasiť. Pre mňa je naozaj kratučká, pretože keď si spomeniem, že na rok 2005 som čakal dlhých 17 rokov, tak od júna 2005 do septembra 2006 je to naozaj krátka doba.

Ešte raz sa vrátim k tomu minulému roku, pretože tak ako som nečakal, že ich tak skoro znova uvidím, tak v tom čase ma už vôbec nenapadlo, že Praha 2005 sa mi zopakuje znova a to na pôde rodnej vlasti. A tomu ľudia verte,že to bude koncert roka. Ako sa povie „Človek mieni, osud mení“, tak aj mne sa pred slovenským koncertom naskytla príležitosť vidieť našich chlapcov na koncerte vo Varšave. Tu však musím dať veľké ĎAKUJEM Majovi. Nebyť jeho informácie o voľnom lístku, tak by som nepatril k týmšťastním chalanom, ktorí sa tohto koncertu zúčastnili.

Tak silné šteklenie v bruchu ako pred minuloročnými koncertmi nebolo, ale radosť bola preveliká. Chvíľu nám to tými poľskými cestami trvalo, no docestovali sme šťastne a v

poriadku a cestu nám spríjemňovali veľké bildboardy. Boli úplne iné ako sú vyrobené pre Astronaut tour. Na miesto sme dorazili okolo 14.30 hod. Po prvej kontrole pri vstupe nám už nič nebránilo v tom, aby sme sa čo najskôr dostali k hlavnému stage-u, kde vo večerných hodinách mali vystupovať Duran Duran. Aj keď k večeru chýbalo ešte niekoľko hodín, pod stage-om už postávalo a posedávalo niekoľko desiatok nedočkavých ľudí. Boli tam Poliaci, Angličania, a čo ja viem kto ešte všetko. No prišli sme tam my Slováci a hneď bol rozruch na svete. Neviem ako ostatní, ale ja som si všimol na tvárach tých všetkých ľudí záujem o naše osoby. Myslím, že to bolo tým, že každý sme boli oblečený vo farbách DD a ešte k tomu každý mal iné tričko na sebe. Neprešla snáď ani jedna hodina a všimli si nás aj z poľskej televízie. Požiadali nás o rozhovor, tak sme neváhali a poskytli im pár informácií, na ktoré sa nás pýtali.

Niečo pred 17.00 sa to začalo zhusťovať, pretože sa blížil začiatok hudobného večera. Po pretrpení prvej kapely, ktorá mala na tomto vystúpení svoj posledný koncert, prišla na pódium jednotka na poľskom hudobnom nebi. Po skončení ich vystúpenia sme už vedeli, že nás čaká niečo úžasné, vlastne kôli čomu sme merali cestu. Niekoľko minút to ešte trvalo, technici poodnášali nepotrebné hudobné nástroje, nastúpili iní technici, ktorí zase pripravovali iné hudobné nástroje. To už som cítil poriadne šteklenie, krv už vrela v žilách a očakával som stroboskopový nástup DD. Nič také sa však nekonalo. Páni to odpálili skladbou Hungry Like The Wolf. Postupne nasledovali známe skladby ako Planet Earth, Union Of The Snake. Proste páni z DD boli na túto akciu poriadne pripravení a riadne to rozbalili. Asi nemá zmysel vypisovať všetky skladby, veď tie sú už dávno na nete.

Skladba striedala skladbu, efekty každú jednu umocňovali a my všetci sme šaleli a šaleli. Páni nám ukázali a predviedli aj niečo viac, ako sme na ich koncerty zvyknutí. Zahrali Sound of Thunder spojenú s Hold Back The Rain. Veľmi zaujímavé a ocenené búrlivými výkrikmi a potleskom.Jedným slovom, všetci piati boli v úplnej pohode. Keď hovorím, že všetci piati tak to aj myslím, pretože na moje počudovanie aj gitarista namiesto Andyho, Don Brown, tiež veľmi dobre zapadol medzi nich.

My štyria zo Slovenska sme si ten koncert užívali úplne naplno. Boli sme len štyria, ale bolo nás úplne plno. Vyzbrojení silnými hlasivkami, rukami vo vzduchu a vlajkami, ktorými nás zásobil Marcel sme boli neprehliadnuteľní. Tak ako my, aj ostatní boli strhnutí tou skvelou atmosférou a dokopy sme robili pekný celok, ktorí raz vyskakoval, raz stál, tlieskal, kýval sa zo strany na stranu. Rôzne vekové kategórie, rôzne národnosti. A všetci sme si rozumeli. Samozrejme vďaka našim chlapcom a ich úžasnej hudbe. My sme boli úplne vpredu, veď sme si to aj poriadne odstáli, niekoľko hodín pred koncertom. Ale to nám nevadilo. Stáli sme hneď za anglickými fanynkami, takže sme mali jedinečnú možnosť ukázať sa Simonovi kto sme a odkiaľ sme prišli. Vďaka vlajkám.

Nakoľko všetko klapalo na pódiu, a tak isto pod pódiom, Simon si to krásne užíval, do kamier robil grimasy, lietal po celom pódiu, robil tie svoje otočky, skoky a všetko to ostatné čo k nemu patrí. Proste znovu sa ukázal ako pravý šoumen. Jeho pohoda sa samozrejme odzrkadlovala aj na ostatných členoch. Čo ešte viac prispelo k vynikajúcej atmosfére.

Jednoducho celý koncert bol super a s blížiacim sa koncom som vôbec neostával smutný, pretože som si bol veľmi dobre vedomí, že minimálne takúto, ak nie ešte lepšiu šou zažijem za pár dní u nás na Slovensku. Už sa toho dňa neviem dočkať. Nakoľko naozaj všetko bolo super a chlapci boli spokojní, tak dvaja z nich (Simon a Roger) urobili veľké gesto na konci koncertu. Simon pri dospievaní posledných slov skladby odhodil do obecenstva svoj hudobný nástroj – tamburínu (dúfam, že sa to tak volá) a Roger pri kľaňačke zase svoje paličky. Tie padli od nás asi len na jeden meter, no pri tej tlačenici sme nemali žiadnu šancu sa k nim pretlačiť. Ešte po úplnom závere, keď už pódium bolo bez našich chlapcov a ľudia sa začali rozchádzať sa dve baby doslova bili o jednu z paličiek. Veď bodaj by aj nie.

Nie je to možno také spontánne ako môj prvý príspevok, ale myslím,že tá atmosféra sa z toho dá zavoňať. Už teraz sa teším na 15.10.,čo je pomaly za pár hodín. A verte mi, denne myslím na to aj niekoľko hodín. Už aby to bolo, aby sme stáli pod pódiom a trvalo nám to celú večnosť. Aby ten koncert nikdy neskončil. Ale to je asi prianie každého z nás...

Ivan Ostrihoň
09.10.2006