V centre Londýna je neuveriteľne horúce poludnie s vlhkosťou na úrovni maxima, no členovia Duran Duran v novej zostave si komfortne posedávajú v luxusnom klimatizovanom záhradnom apartmáne (niečo v štýle terária so záhradným nábytkom, umelými palmami, štrkom, fontánkami a umeleckými dielami). Existuje vôbec niečo, čo by v pohodlí a sladkom opojení zo spomienok na jačiace davy tínedžerských fanúšikov vyvolalo kropaje potu v tvárach týchto Old Kids on the Block (ironická slovná hračka; pozn. prekl.)? Žeby to bola práve predstava o návrate na bojisko zvané pop-scéna?

Sterling Campbell (bicie), v súčasnosti stály člen, opisuje svoje prvé angažmá v kapele, „bol som odporúčaný nejakými ľudmi z branže,“ spomína a pokračuje, „keď som sa stretol s kapelou, výborne sme si rozumeli...nejaký čas na to mi zavolali, či by som nechcel byť ich bubeníkom na turné Big Thing.“ O bývalého bubeníka speváčky Cindy Lauperovej, ktorú sprevádzal na turné True Colours, prejavili záujem aj Steve Perry, Tears for Fears, Cameo, Hall and Oates a iní. Sterling si vtedy uvedomil, že si môže začať vyberať. Vraví, „naraz som zistil, že po dobách prostého muzikantského chlebíčka prišla šanca aktívne vstúpiť do tvorivého procesu... na to sa objavila tá záležitosť s Duran Duran a ja som inštinktívne vycítil, že by to mohla byť tá správna cesta..“ Keď kapela ponúkla Sterlingovi stále angažmá, neváhal a chytil sa šance. Sám k tomu dodáva, „nemám nič proti novým technológiam ako iní bubeníci, proste ich považujem za ďalší tvorivý nástroj. No a Duran Duran na to majú rovnaký názor.“

Rozprávajúce hlavy

Warren Cuccurullo hrá s kapelou od čias turné Strange Behaviour (k platni Notorious) v roku 1987. V súčasnosti však už platí za stáleho člena, ktorý novú päťčlennú zostavu korení svojou štipkou zemitého rocku. „Hrávam už od svojich desiatich rokov. Neskôr, keď som mal tak trinásť-štrnásť, ma začali zaujímať veci ako blues, či kapely The Rolling Stones a Black Sabbath.“ „Bol som deckom, ktoré sa vyžívalo vo všetkých tých elektronických krabičkách a najradšej by ich bolo pozapájalo dovedna. To je vysvetlením toho,“ smeje sa, „prečo je môj rack (skrinka s elektron. modulmi-pozn. prekl.) veľký ako chladnička!“ Svoj rack si Warren postavil spolu s priateľom špecializujúcim sa na túto oblasť. „Všetko to mám ovládané MIDI systémom, takže zvuk môžem meniť jednoduchým zošliapnutím pedálu (prepínača)..používam aj digitálny efektový procesor SPX1000, Roland GP-16 a kopec šumových redukcií, aby mi to všetko dokopy nehučalo.“ Warren sa rád pohráva so zvukmi, pretože ako vraví, „zvuky vytvárajú atmosféru a tá je predsa naplnením skladby.“ „Veľmi dôležité sú však aj samotné gitary,“ dodáva, „mám rád tie od Steinbergera (výrobca gitár-pozn.prekl.)! Títo chlapíci sú jediní, ktorí stále napredujú.“Práve doraziaci Simon LeBon sa pridáva: „Mne sa páči vzhľad Washburny, ktorú používa Prince..“ Na moment zavládne ticho. „Hmm, no áno, ale pokiaľ nemáš možnosť transpozície (zmena ladenia-pozn.prekl.), tak nemáš gitaru, ktorá kráča s dobou,“ reaguje Warren. „Nikto nepokročil vo výrobe gitár tak ďaleko ako Ned Steinberger.“ Vzápätí na to sa Simon chopil misky s arašidmi a my rovnako príležitosti opýtať sa ho na nový album Liberty.

„Čo k tomu dodať? Je to v prvom rade album kapely, album napísaný touto kapelou, album interpretovaný touto kapelou, album pre túto kapelu. V tom je odlišný od ostatných dvoch, ktoré sme urobili. Čo sa týka Warrena a Sterlinga, naozaj si neviem predstaviť, ako by sme to bez nich zvládli. Všetci sme sa sústredili na naše nápady a inšpiráciu a šlo to..“ Keď v roku 1986 odišli Roger a Andy, zvyšok kapely sa na čas rozhodol zotrvať v trojčlennej zostave. „Po nejakej dobe sme zistili, že v takto oklieštenej zostave, teda bez gitaristu a bubeníka, sa nedá fungovať. Tak sa Warren pridal počas turné Notorious. Nuž a Sterling? Ja vlastne ani neviem, kde sa vzal Sterling. Proste tu zrazu bol a basta.“ „O produkciu albumu sme požiadali Chrisa Kimseyho. Myslím, že to bol nápad Micka Jaggera. Náš manager, Peter Rush, ktorý svojho času pracoval s Rolling Stones, je vlastne Chrisovým dobrým priateľom, takže bolo jednoduché to zorganizovať. Peter Rush mal vždy nos na tie správne chvíľky, v ktorých dokázal z človeka vytrieskať maximum. To sa potvrdilo aj v prípade skladby The Violence of Summer (prvý singel z albumu Liberty). „Bolo to o pol druhej po polnoci a mal som už vypitú asi polovicu fľaše vína, keď Peter zahlásil, „ok, teraz máš ten správny hlas, choď a skús to naspievať..“ spomína s úsmevom Simon. „A vážne to fungovalo...môj hlas znel tak surovo a drsne, ako ho zvyčajne ani nemôžete počuť...Peter to proste načasoval úplne dokonale.“

Čítaj mi z pier (Read My Lips)

Práce na novom albume začali v skúšobni na farme v Sussex. „Mali sme niekoľko nápadov, ktoré sa nám preháňali v hlavách, ako napríklad Hothead,“ hovorí Simon a pokračuje, „bola to vecička, ktorú sme spolu s Warrenom a Nickom napísali počas nahrávania albumu Big Thing v Paríži.“ „Teda spočiatku to bolo len také bum, na, na, bum, na, na, niečo na štýl veľmi pomalého rapu, čo je vskutku veľmi neobvyklý hudobný štýl. Keď sme sa neskôr vrátili do Anglicka, Nick prehlásil, že nejakú skladbu by sme mali pomenovať práve Hothead, pretože ten názov sa mu veľmi páči. Než som sa teda pobral k písaniu textu, šiel som sa poradiť aj s Johnom. Ten mi k tomu takým svojským intelektuálnym tónom povedal, že nech píšem o tom, ako média ovplyvňujú verejnú mienku. Nuž a bolo to..tak sme v tej skladbe vlastne uchovali príbuznosť s rapom.“

„Všetky aranžmány sme vymysleli v našej skúšobni a neskôr sme ich dorábali priamo v štúdiu“, vysvetľuje Simon vo chvíli, keď sa objaví Nick. „Myslím si však, že to správne aranžmá je predovšetkým vecou producenta..“ „My sme vytvorili kostru všetkých skladieb, niečo ako základnú líniu basovej linky..no a viac sa s tým proste nemôžte babrať.“ „Experimentovali sme aj s rôznymi rytmickými podkladmi a inými vecami, stále sme sa však napokon priklonili k originálnej, teda počiatočnej verzii. Myslím, že práve tá prvá verzia, ktorú vytvoríte, je zvyčajne tou najlepšou, najspontánnejšou a vlastne aj najľahšie zahrateľnou.“

„Viete, niektoré veci prichádzajú úplne nenútene, akoby samé od seba. Trebárs skladba All along the water...to bola jedna z najspontánnejších vecí. Hovorí o manipulácii...byť chytený v pasci a snažiť sa z nej vyviaznuť.“ Liberty predstavuje oproti minulým albumom jednoznačný zvukový posun, je podstatne bližšie k zvuku typicky gitarovej kapely. „Čo sa týka kláves,“ vysvetľuje Nick, „sú to moje vlastné sample vytvorené na S1000 (Akai).“ „Používal som takisto VFX (Ensoniq), ktorý obľubujem kvôli inteligentnej klávesnici, reagujúcej na intenzitu stlačenia. Má vynikajúci zvuk. D50-ka (Roland) je tiež výborná, zavše siahnem aj po nej. No a využil som takisto pár zapadnutých vecí, ako napríklad starý strunový syntetizátor... ten som vytiahol hádam po piatich rokoch, alebo taký Jupiter 8 (Roland), z ktorého zvukov som si urobil kopec samplov. Myslím, že je veľmi dôležité, aby naše platne mali náš vlastný charakteristický zvuk. Z tohto dôvodu používam len veľmi málo prednastavených zvukov.“ „Nepoužíval som teda žiadnu novinku, ktorú by ľudia ešte nepoznali. Využili sme nový Eventide Harmonizer so všetkými aktualizáciami. Rovnako S1000-ku...Akai je u mňa vždy prvý na zozname, nikdy ma totiž neprestane očarovávať. Použili sme tiež veľmi adaptabilnú Atari1040-ku so softvérom C-lab Notator.“

Strach z techna

„Myslím, že tento album charakterizujú práve jeho melódie,“ vstupuje do rozhovoru Simon, „Skladba My Antarctica má, vďaka použitým akordom, jednu z najsilnejších melódií.“ „Ak len naprogramujete niečo, čo ste predtým nikdy skutočne nezahrali,“ pokračuje Nick, „nemôže to dobre fungovať.“ „Som presvedčený, že najlepšie skladby všetkých čias, samozrejme s výnimkou tanečných, dokážete zahrať len s pomocou piána, či gitary. No a na tomto albume si to môžete dovoliť pri väčšine skladieb.“ Opäť Simon, „myslím, že naša hudba sa stala menej „módnou“..“ „V súčasnosti všetci v kapele smerujeme k spoločnému cieľu, funguje tu proste skutočný inštinkt. Nemusím sa napríklad obávať toho, že neodhadnem, čo sa práve chystá zahrať bubeník. Panuje medzi nami väčšia zhoda a dôvera a to robí našu hudbu silnejšou.“

Zvládneš to? (Can You Deal With It)

A čo Simonova technika spevu, zmenila sa?

„Ale áno,“ smeje sa Nick, „my sme ju zmenili!“ „Myslím, že teraz máme zvukovo ten najzaujímavejší vokál, aký som kedy počul. Trebárs v prípade skladby Read my lips bol vokál upravený rôznymi efektami vrátane skreslenia..“ „Čo sa týka skladby Downtown, tam boli dokonca tri vokály,“ pridáva Simon, „neboli však vytvorené dupľovaním.“ „Boli nahrávané separátne v rôznych časoch, s rôznymi pocitmi a napokon zmixované dokopy...ak si porovnáte charakter môjho hlasu na tomto albume s charakterom, ktorý mu zvykol vytvárať Colin Thurston (prvý producent kapely), je v tom jasný rozdiel..môj hlas je teraz viac v popredí, akoby menej upravený...nepoužívame už žiadne harmonizéry (elektr. efekt-pozn.prekl.), môj hlas preto môžete počuť tak, ako v skutočnosti znie. Je to vec, ktorá proste dozrela.. veď napokon, aj môj hlas sa vekom zmenil. Je v ňom oveľa viac energie..“ Mimochodom, postráda kapela pozornosť tínedžerských fanúšikov? „Nie,“ zašomre Nick. „Ešte stále sa nám jej dostáva,“ dodáva Simon, „stále je aktuálna.“ „Zavše stretávam ľudí, postávajúcich pred mojím domom a na našich koncertoch zakaždým vídame aj 14-15-ročných. Myslím si však, že je dobré, ak dokážete osloviť tak široké spektrum poslucháčov.“

„Musíme vydržať do konca storočia a potom pokračovať v tom novom. To je jasné!“ hovorí Simon na adresu životaschopnosti novej zostavy. „Budeme ešte starší než The Rolling Stones,“ komentuje Nick žartovne Simonove slová, vzápätí však, mysliac už na vek samotných členov The Rolling Stones, dodáva, „hoci v skutočnosti starší nikdy nebudeme!“

Translated from IM&RW (October 1990)