Všimol som si na vašom rozvrhu, že máte trošku pauzu. Užívate si chvíle voľna?

Absolútne, práve sme skončili Austráliu, ďaleký východ a strednú Ameriku, a potom budúci týždeň ideme do Vancouveru. Za posledné týždne máme vyčerpávajúce cestovné zážitky, takže je dobré zostať pár dní doma, pomaznať sa so psom, pobozkať manželku...

Vidíme všetci to isté turné alebo robíte nejaké významné zmeny aj počas neho?

Počas show zistíte, že sa vyvíja. Zistíte, čo nefunguje a možno uvediete niekoľko nových čísel, aby ste ju oživili. Máme z čoho čerpať, takže radi to trochu pozmeníme. Keďže máme v publiku mnoho ľudí, ktorí opakovane jazdia s nami, chceme im to trochu poprekrúcať, aby mali možnosť vidieť aj niečo iné.

V apríli 2004 ste v Nottingham Aréne odoahrali strhujúcu show. Bola to jedna z prvých britských show v pôvodnom zoskupení, takže nikto presne nevedel, čo očakávať. Všetko, čo sme vedeli, že to mohlo dopadnúť aj dosť hrozne! Cítili ste vtedy, že to bola misia, aby ste sa znovu prihlásili k svojmu dedičstvu a pripomenuli ľuďom, kým ste boli?

Myslím, že sme si museli overiť samých seba. Asi nie je nič horšie, než obzrieť sa na svojich hrdinov z detstva a nemať ich živých takých, ako si ich pamätáš. Takže si myslím, že našou misiou bolo dokázať, že to stále vieme. Keď sme sa opäť dali dokopy, začali sme hrať vo veľmi malých divadlách. Energia týchto malých predstavení prerástla na veľkú scénu, keď sme hrali 5 večerov vo Wembley Aréne, Madison Square Gardens v N.Y. Takže sme sa zrazu cítili znovu ako nová kapela a nie niečo zašľapané do zeme. Opustili sme pôvodné zoskupenie, keď bolo na vrchole, takže teraz sme sa skutočne cítili čerství.

Niečo ma prekvapilo na vašom publiku. Počas vašej „imperiálnej fázy“ vás určití ľudia vnímali ako chlapčenskú kapelu, takže som predpokladal, že budem jedným z mála mužov v publiku. Ale vlastne to bolo takmer rovnomerné 50:50. Takže buďto sa vaše publikum zmenilo počas rokov, alebo to naozaj nikdy nebolo o vrieskajúcich dievčatách na prvom mieste. Ako to vnímate vy?

Možno tie dievčatá dotiahli so sebou aj manželov. Neviem! Ale teraz sa to určite viac prelína – obzvlášť v Amerike, kde na nás chodí veľa chlapov - zatiaľ čo v 80tych rokoch to bolo 95% žien. Chalanov možno odrádzalo to, že sme mali skutočne tínejdžerské publikum. Ak máte kapelu, ktorú obľubujú tínejdžerky, potom chalani pravdepodobne prejdú k inej kapele. Ale z tohto sme už vyrástli. Myslím, že chalani sa vrátili a povedali: vlastne, ja som mal vždy rád DD, len som sa bál to pripustiť. Takže je to super.

Máte zaujímavú cestu tým ako sa stávate módnymi a vychádzate z módy. Aktuálne je úplne bežné, že vás kapely ako The Killers, či Franz Ferdinand menovite spomínajú, čo pre vás musí veľmi poťešujúce.

Je to kvôli hudobným novinárom – obzvlášť tým v UK – ktorí sa sústavne pokúšajú vymazať nás z histórie. Oni by dali prednosť tomu, keby sme vôbec 80tych neexistovali, a keby boli iba The Smiths a New Order a U2. Takže je skutočne super, že nové kapely hovoria: vlastne oni boli super skupina a my sme nimi ovplyvnení. Je to perfektný pocit, že nechávame nejaký odkaz, ktorý ovplyvňuje dnešné kapely.

Keď ste sa prvýkrát objavili, boli ste súčasťou toho,čo niektorí ľudia nazývajú Novoromantickou scénou, hoci v Nottinghame sa nám páčilo nazývať sa Futuristami. Hneď v úvode ste hrali v Rock City pre veľmi moderný dav, a tento koncert sa stal legendárnym. Ale potom prišiel moment, keď ste začali byť veľmi popoví. Keď vyšlo Is There Something I Should Know, DJ v tomto istom podniku vás skritizoval do mikrofónu, pretože každý si myslel, že ste sa zmenili na Bay City Rollers. Vadilo vám to? Bolo to vedomé rozhodnutie?

Nemyslím si. Keď sa stanete slávny, stávate sa nepopulárny, a nanešťastie je veľmi ťažké zvládnuť tieto dve veci naraz. V tom čase sme lámali Ameriku, takže nás netrápila kritika. Ale máte pravdu: trvalo to naozaj dlho, kým ľudia uznali význam našej prvej práce. Náš úspech bol pre nás najhorším nepriateľom.

Keď hovoríme o kretívnej dynamike v rámci kapely, vždy sa zdalo, akoby existovala „umelecká“ časť vedená Nickom a „rocková“ vedená Andym. Obzvlášť sme to videli v období rozdelenia na Arcadiu a The Power Station. Ale taktiež sa zdalo, že vy ste boli človekom, ktorý sa vznášal medzi oboma časťami.

Myslím, že máte pravdu. Bolo to, ako keby ste boli súčasťou partie v škole. Boli decká, ktoré na jednej strane mali radi football a na druhej strane softball. Medzi nimi bola veľká priepasť a ja som vpadol doprostred. Ale to práve napomáhalo kreativite. To nebolo ako keby ste mali 5 Nick Rhodesov, a všetci chceli byť ako Depeche Mode. Mali ste tam aj Andyho, ktorý chcel byť ako AC/DC. Keď sme prišli do Ameriky, boli pripravení nás prijať, pretože sme mali gitaristu, ktorý vedel hrať tvrdé riffy – obzvlášť naživo, čo v tom čase bolo tam veľmi dôležité. A potom samozrejme, bol tu John, ktorý hral disco basové linky. Takže bola to zrážka hudobných kultúr, celé to zoskupenie štýlov idúcich do jedného vreca a ja si myslím, že z toho vzišlo niečo veľmi zaujímavé a veľmi úspešné.

Keď si predstavím Duran Duran ako rockovú kapelu, so všetkými tými rock&rollovými výstrednosťami, ktoré k tomu patria, vy mi pripadáte ako niekto rozumný, držiaci sa pri zemi, bez hviezdnych manierov. Ak by Duran Duran boli Rolling Stones, vy by ste boli Charlie Watts. Súhlasíte?

Mohli by ste to tak povedať. Beriem to ako kompliment, pretože milujem Charlieho Wattsa. Myslím, že bubeníci majú tendenciu hrať takúto rolu v kapele. Po hudobnej stránke musia byť záchranou keď je niečo trochu popletené. Takže hádam toto by mohla byť moja rola.

Keď ste opustili kapelu uprostred 80tych rokov, mysleli ste si ,že sa ešte niekedy v budúcnosti vrátite k hudbe?

Len som chcel odísť čo najďalej od hudby a od kultúry rockovej hviezdy. Kúpil som si farmu v Midlands a tam som sa stiahol. Ten tlak okolo kapely sa stával veľmi intenzívny. Nemáte ani poňatia, aké to bolo. Za tých pár rokov sme úplne stratili našu slobodu. Prišli sme do hotela a ani sme nemohli opustiť izbu. Nemohli sme ísť ani do haly, alebo kráčať po ulici, pretože nás obťažovali tínejdžerky. Ľudia kempovali pred našimi domami a to všetko bolo veľmi intenzívne. Dostal som sa do bodu, kedy som mal už jednoducho dosť. Nemal som ani poňatia, čo budem robiť, netušil som, či sa vrátim k hudbe alebo ju odmietnem po zvyšok svojho života. Jediné čo som vedel, že musím na chvíľu odísť, a to sa stalo na pár rokov. Pomaly som sa začal vracať k hudbe a vtedy prišla šanca dať sa znovu dokopy.

Vyžadovalo si to nejaké presviedčanie dostať vás späť do kapely, alebo ste po tom zatúžili hneď, ako príšiel návrh?

Bolo to skutočné prekvapenie. Do roku 2000 som si myslel, že sa to už nikdy nestane. A Johnov telefonát bol ako blesk z čistého neba. Trvalo mi chvíľu, aby som to premyslel, ale myslím ,že som bol pripravený. Myslím, že nikto nepotreboval presviedčanie, pretože to bola jedna z vecí, ktorá sa musela stať. Neviem, koľkokrát mi ľudia počas tých rokov povedali: „kedy sa dá kapela znovu dokopy“. Myslím, že táto otázka neprestajne strašila.

Vrátili ste sa do kapely na dlho? Keby sme to mali opäť porovnať s Rolling Stones, vidíte sám seba robiť toto o 20 rokov?

Neviem. Pravdupovediac o tom ani nedebatujeme. Dokonca ani nehovoríme, čo bude za päť rokov. Jediné, o čom diskutujeme je toto turné. A ešte o ďalšom albume po turné, ale to je to najďalej o čom hovoríme. Samozrejme, všetko závisí od toho, či budeme mať publikum. Neplánujeme hrať v malej krčme v Shepherd´s Bush alebo niečo takom. To by sme nikdy neurobili. Ak budeme mať stále naše publikum a budeme sa cítiť stále kreatívni, nie je dôvod, prečo by sme to nemali robiť ešte pár rokov. Ale nemyslím si, že je to niečo, čo sa dá naplánovať. Som si istý, že ani Rolling Stones, keď mali štyridsať, si nesadli a nepovedali: takže toto budeme robiť stále až do sedemdesiatky. To by sa zbláznili. Toto musí byť progresívna záležitosť.

Ale oni sú tým správnym príkladom životaschopnosti tejto možnosti.

To je práve to na Rolling Stoners: oni otvorili túto možnosť. Je len hŕstka tých, ktorí stále fungujú : U2, the Red Hot Chilli Peppers, Depeche Mode a nie je veľa ďalších. Ale Stones povedali: Nemusíš skončiť, keď máš štyridsať, päťdesiat alebo šesťdesiat. Môžeš kľudne pokračovať ďalej.

Zaujíma ma vaša úzka spolupráca s Timbalandom a Justinom Timberlakom na súčasnom albume (Red Carpet Massacre). Čo ste hľadali v tej spolupráci?

Timbaland je v posledných rokom jeden z najväčších producentov a Justin jedným z najväčších mužských umelcov. Takže ak títo dvaja povedia, že chcú s vami spolupracovať – samozrejme! Bez rozmýšľania. My sme ich neuháňali, oni chceli pracovať s nami. Bola to obrovská možnosť udržať kapele moderný smer.

To muselo byť vybočenie z normálu pre všetkých zúčastnených. Nie som si vedomý predchádajúcej spolupráce Timbalanda s nejakou kapelou. Bol to obojsmerný proces učenia?

Myslím, že sme boli prvou kapelou s ktorou spolupracoval a bol to prvý produkčný projekt, na ktorom sa Justin podieľal. Bol to veľký experiment. Nemali sme ani poňatia, čo môžeme očakávať. Jednoducho sme sa všetci objavili v jednu nedeľu večer v malom štúdiu v New Yorku. Timbaland tam bol so svojim beatboxom, Justin tam bol s nejakými textami a melódiami a len sme „džemovali“. Mohlo to dopadnúť úplne zle, ale našťastie to fungovalo.

Veľa piesní má funky cítenie neskorej noci, ako keby ste znovu našli tento rytmus. Bol to zámer?

To bol jedným z manifestov tohto albumu: že sa nejako dostaneme naspäť do klubov a znovu nájdeme náš rytmus znejúci súčasným spôsobom. Mali sme pocit, že na toto bude Tim ideálny.

Timbaland je známy používaním elektroniky na vytváranie beatových štruktúr. Ako bubeník nezisťujete, že dnešná technológia môže vziať niečo z vašej úlohy? Neexistuje nebezpečenstvo, že to môže otupiť vaše ostrie?

Nuž, nikdy som nebol len rockovým bubeníkom. Vždy som používal elektronické bubny a programoval som, čo veľmi uľahčuje. Keby som bol rockovým bubeníkom bez záujmu o elektroniku, bolo by to ťažké, ale to vlastne bolo súčasťou zvuku Duran Duran. Keby to skúsili s Chilli Peppers, ktorí iba zapoja nástroje a hrajú,nie som si istý, či by to fungovalo. Ale my sme vyrástli s Kraftwerkom a Human League a kapelu sme formovali v klube, čo nás robili otvorenejšími.

Počul som, že v časti vášho turné explicitne vzdávate poctu Kraftwerku. Všetci štyria ste pri keybordoch, je to pravda?

Áno, ja hrám na malej elektronickej súprave á la Kraftwerk a ostatní chalani hrajú na keyboardoch. Náš management navrhoval, že by sme mali počas šou prísť dopredu pódia s akustickými gitarami a bongami alebo tak . Do hajzlu , to nerobíme! Naše korene sú elektronické, čo znamená Kraftwerk. Takže sme si mysleli, že najlepší spôsob na „akustický moment“ bude vytiahnuť elektronické nástroje a vzdať hold našim koreňom. Skutočne nás to kontaktuje s publikom, pretože sme všetci vpredu. Trvá to len 15 alebo 20 minút, takže je to pekný kontrast s kapelou naživo.

Jednou z úžasných vecí na vašej šou v Aréne 2004 bola zvuková kvalita. Aréna je akusticky náročné miesto, a chce to veľa práce fungovať tam. Takže máte obdiv.

Máme úžasných zvukárov, takže snáď by to fungovať malo!.Roger: “Keď budeme skutočne unavení.”


Mike Atkinson aka Troubled Diva
Nottingham Evening Post, May 3, 2008

Translated from www.troubled-diva.com