MD sa s Rogerom stretli v čase, keď prebiehali prípravy koncertov na Broadwayi v rámci promo k Red Carpet Massacre. Už tradične všetky šou boli divoko úspešné, hlavne ak uvážime, že kapela ich začínala s kompletným materiálom z nového albumu – odvážny počin od hocakej kapely. Samozrejme, že druhá časť už patrila ich klasickým skladbám a vtedy sa dav skutočne išiel zblázniť. My sme však Rogera navštívili už predtým, aby sme sa mohli porozprávať o novom výbornom albume...

MD: Aké bolo pracovať s Timbalandom na novej nahrávke?

Roger: Bol to veľmi zaujímavý experiment, pretože si nemyslím, že by predtým niekedy spolupracoval s nejakou skupinou. Domnievam sa, že len naprogramoval skladby pre umelca a dodal mu ich hotové. My však máme už skúsenosti zo spolupráce s tanečnými producentmi a pracovať na technickej stránke veci bolo pre nás skutočné úplne vyhovujúce. V minulostu sme už použili automatického bubeníka a programovanie a vždy sme to kombinovali so živými nástrojmi, takže to je pre nás známe územie.

MD: Ste ho aj jednu – dve veci podučili ….

Roger: [smiech] No dúfam. Vravel, že sa potrebuje vymaniť z prostredia hip-hopu a začať produkovať nejaké rockovejšie skupiny. Viem, že by rád spolupracoval s Coldplay.

My sa neustále snažíme napredovať. Stále sa pokúšame posúvať hranice, neradi zostávame dlho na rovnakých pozíciách. Posledný album Astronaut bol o piatich pôvodných členoch, ktorí sa dali znova dokopy a album svojim spôsobom symbolizoval originálnu päťku. No my sme sa posunuli viac do experimentálnej roviny a myslím si, že nový album musel byť veľmi odlišný než Astronaut. Ak si vypočujete posledné CD od Justina Timberlakea, či Nellie Furtado zistíte, že sa určitým spôsobom posunuli do new wave teritória, s ich vkladom súčasnosti. Myslím si, že ďalšou vecou je, že to bolo pre nás veľmi atraktívne: cítili sme, že sa posúvame viac pod našim dohľadom. Bola to vskutku perfektná kombinácia.

MD: Páči sa mi, ako to je všetko naživo prepojené...

Roger: Ďakujem, znamená to, že veľa prichádza od ďalšieho bubeníka. Drum-wise, to je spojenie naprogramovaných bicích s V-Drum súpravou (elektronické bicie – pozn.preklad) a úplne základnými bicími.

Ja mám pred sebou svoje Tama akustické bicie a niektoré skladby budem hrať veľmi jednoducho na skutočnej súprave, ale zároveň mám naľavo svoju elektronickú súpravu, ktorá obsahuje nastaviteľný TD-20. Tiež som vzal sample z albumu a vložil ich do Roland samplera a pomocou triggera (midi ovládacia konzola – pozn.preklad.) ich môžem použiť. Takto skutočne hrám originál zvuky z albumu. Tiež experimentujem s použitím triggera na moje akustickej súprave.

MD: Je to niečo podobné, ako keď ste to v minulosti urobili s padmi (časti el.bicích na ktoré sa udiera – pozn.preklad) od Simmonsa?

Roger: Áno, ale musel som sa posunúť o krok ďalej v skutočnom hraní na celej súprave, nielen na padoch. Vždy som kombinoval elektroniku s mojim kitom (súpravou). Toto je prvýkrát čo mám elektronickú súpravu s triggerom. Je tu krabica plná trikov.

A vždy hrám na pódiu podľa cvakania. Nick vždy spustí sekvencer a ja vždy čakám na chvíľu keď to urobí. Tak som naživo úplne v pohode. A je to niekedy veľmi uvoľňujúce, vieš, že si vždy presne v správnom tempe. Rád takto hrám.

MD: Čomu dávaš prednosť pri nahrávaní skladieb?

Roger: Spočiatku spolu jamujeme, urobíme všetky prechody a štruktúru piesne a potom idem, nahrám svoju časť, keď nikto okolo nie je. Zistil som totiž, že všetci majú názor – „Hej, prečo neskúsiš toto“, alebo „musíš tam dať hit-hat“ (dva činely ovládané nohou a udierajúce o seba – pozn.preklad.), alebo „buchni na činel....“ [smiech]. Tak to robím v pohode a v tichu len s producentom a technikom. Rád si to určujem sám.

MD: Máš prsty aj v samotnom programovaní, alebo to nechávaš na programátorov?

Roger: Mali sme fantastického programátora – Nate Hillsa, to je jeho parketa. Tak sme pracovali – my sme robili to svoje a on toto. Nate v kontrolnej miestnosti vypaľoval tieto beaty z jeho MC-5000 a my sme na to v štúdiu improvizovali. Až potom je skladba pripravená na naprogramovanie. Ako by sme dodali časti a kúsky a pokúšali sa ich všetky skombinovať dohromady. Je to úplne nová cesta ako to robiť.

MD: Je to cesta modernej technológie – niektorí ľudia to milujú, iní nenávidia – ale je skvelé, že vy kombinujete oboje.

Roger: Áno! Ak v tejto dobe uvažujete nad spôsobom nahrávania, je to veľmi odlišné oproti tomu ako sme to robili pred dvadsiatimi rokmi. Dnes často použijete ProTools, zahráte zopár častí skladby, nasekáte ich a opakujete ako bicí part. Zatiaľ čo predtým ak ste boli bubeník a skladba trvala 10 minút, tak ste ju 10 minút museli hrať. Ak ste to na konci pokazili, museli ste začať znova. My sme bežne nahrávali naše 12“ tanečné verzie naživo. Boli to 10 – 12 minútové verzie.

Som veľkým fanúšikom tanečnej hudby, skutočne, a myslím si, že je to tým, že všetko vychádza z rytmu. Idete do klubu a celé je to o zvuku kopáku a hit-hat činelov – keď do toho vstúpia hit-hat činely, zmení sa vzorec.

MD: Boli niektoré zo starších skladieb Duran Duran postavené na bicích?

Roger: Dosť veľa ich bolo napísaných na základe bicích. “Hungry Like The Wolf” a “Wild Boys” pochádzajú z niečoho, čo sme Nick a ja dali dokopy. Hral som mu podklad refrénu na rytmičákoch [spieva] a takto sme ten song zložili. Myslím, že je to dosť dôležitá časť nášho zvuku. V 80.rokoch boli bicie dôležitou časťou každého soundu. V tej dobe bolo veľa výborných bicích partov. Počul som dnes v rádiu “In The Air Tonight” od Phila Collinsa a v nej sú bicie jednou z najdôležitejších súčastí. Môžete ten part zahrať hocikomu a on bude vedieť odkiaľ pochádza.

MD: A „air“ bicie budú to čo sa Vám vybaví ako prvé.

Roger: Presne! A to je to najlepšie ocenenie pre bubeníka.

MD: Pamätám si, že aj skladba “Some Like It Hot” od Power Station mala takýto efekt...

Roger: Power Station bola super skupina – skutočne, mám zábavnú historku o tejto skladbe. Keď sa John a Andy rozhodli ako Power Station nahrať album, zavolal mi John a vraví : “Potrebujeme Ťa aby si prišiel urobiť niečo do jednej skladby. Poletíš Concordom a ubytujeme ťa v hoteli.“ Tak som letel do New Yorku a ubytoval som sa v nádhernom hoteli s krásnou izbou. Bol som v ňom už 4-5 dní a zatiaľ som o nikom z nich nič nepočul. Tak som zavolal Bernardovi Edwardsovi – ktorý ich album produkoval – o on mi povedal : „Jasné, zajtra buď pripravený.“ Nasledujúci deň opäť nikto nevolal a ani ďalší deň. Nakoniec o ďalší týždeň mi zavolali : OK, príď hneď do štúdia.“ Šiel som teda do štúdia a oni mi pustili Some Like it Hot a povedali : „Potrebujeme aby si vzal tvoje octobany (bicie s malým priemerom a dlhým telom – pozn.preklad.) a zahral nám niečo do tejto skladby.“ Tak som šiel a začal hrať časť refrénu, základ. Nechali ma asi 10 minút načo povedali : „To je ono. Hotovo“. [Roger sa smeje] Takže som letel do NYC Concordom, býval som desať dní v Carlisle Hotel a to všetko kvôli 10 minútam práce v štúdiu. To boli proste 80.roky.

Avšak Tony Thompson [bubeník v Power Station] mal na mňa veľký vplyv. Tony už, žiaľ, nie je medzi nami. Jeho hranie v starých nahrávkach Chic ako aj všetko, čo produkoval Nile Rodgers bolo výborné. Tony má na konte niektoré z nezabudnuteľných bicích partov v histórii – ako napríklad “Addicted To Love” Roberta Palmera. Myslím si, že je potrebné vedieť ako na to a Tony to vedel. “Upside Down” od Diany Ross môže byť Ďalší príklad. Boli sme obdivovatelia Nila a Bernarda v začiatkoch 80.rokov. Boli pre nás ako bohovia – mali na nás obrovský vplyv. Keď sme prišli do New Yorku a stretli sme ich, naučili nás veľa o hraní a produkovaní.

MD: Nile Rodgers produkoval album Notorious?

Roger: Áno, ten bol neskôr so Stevom Ferronom. Ja som vtedy odišiel z kapely. Steve je neuveriteľný bubeník. Urobil niektoré skvelé nahrávky s Duran Duran. Má nádherný ladný hit-hat a hrá veľmi energicky, pri tom však vskutku jemne šteklí jeho hit-hat činely.

MD: Keď hovoríme o bubeníkoch v Duran Duran, Sterling Campbell bol tiež dva roky v skupine.

Roger: Správne, bol som ohromený - tiež je veľmi dobrý. Teraz hrá s Davidom Bowiem, že?

MD: Áno a tiež s B-52’s. Keď som videl pred rokmi Duran Duran, vtedy s nimi hral Joe Travis.

Roger: Hej.....Duran mal vynikajúcich bubeníkov v uplynulých rokoch

MD: Keď si bol mimo skupiny, hral si na svojich bicích, alebo to bolo, že „nikdy viac“ ?

Roger: Stále som mal svoju biciu súpravu. Stále to bola dôležitá súčasť môjho života. Jamoval som s ľuďmi a raz som mal aj takú skupinu. Ale sláva a vychýrenosť Duran Duran zatienila hudbu. Bol som v skupine pretože som chcel byť hudobníkom, ale na konci roku 1985 to už bolo len o sláve a ja som sa dostal do bodu, keď som sa už toho nechcel účastniť. Mala to byť krátka prestávka, no trvala niekoľko rokov. No je super byť späť v skupine, dospelý a myslím si, že naše publikum vie dnes hudbu viac oceniť. Bolo zvykom, že sme vyšli na pódium a nepočuli sme sa, čo hráme. Musel by si tam byť, aby si si vedel predstaviť, aké hlučné bolo naše publikum.

MD: Pamätám si, že keď skupina nahrávala v Power Station štúdiu v New Yorku, že to bol chaos. Bol som v tom čase na session v inej miestnosti a videl som ľudí stanovať pred štúdiom, len aby skupinu videli.

Roger: Hej a tak tomu bolo všade. Aj pred našimi domami. Ľudia nám kempovali pred dverami. Bolo to absurdné. Preto bolo veľmi obtiažne žiť si normálny život.

MD: Ako si sa cítil keď si sa vrátil späť po toľkých rokoch?

Roger: Bolo to vskutku fajn znova niečo robiť. Skutočne sme sa príliš nekontaktovali takmer pätnásť rokov a vrátiť sa späť k našej minulosti a určitému spôsobu znovuzapálenia bolo fantastické. A preto dobrá práca s mojimi kolegami urobila uplynulých niekoľko rokov neuveriteľnými.

MD: Ako sa tvoje hranie menilo počas uplynulých rokov. Zdá sa ti, že veci, ktoré pred rokmi boli obtiažnejšie, sú dnes ľahšie?

Roger: Myslím, že som sa musel rozohrať. Zvykol som si na určitú utiahnutosť v hraní a počujem to až keď som dozrel, musel som sa dosť rozcvičiť. Rád by som si myslel, že som sa určite desaťnásobne zlepšil, odkedy som bol nový v kapele. [smiech]

MD: Môžeš nám dať nejaké praktické tipy?

Roger: Nemám moc osobných návodov, pretože ja trávim veľa času hraním s kapelou. Ale keď som vyrastal, hrával som si pri počúvaní nahrávok, to považujem za dobrý tip. Nauč sa kúsok skladby a hraj to spolu s nahrávkou. Nauč sa podať tú skladbu. Myslím si, že ak tam len sedíš a trénuješ a trénuješ to svoje, môžeš by technicky vyspelý, no hranie s kapelou je úplne odlišná vec. Takže tu je moja rada: počúvaj všetky svoje obľúbené nahrávky a pokúšaj sa pri nich jamovať.

MD: Nejaký tip pre prácu s basgitaristom?

Roger: Daj im priestor a miestnosť na dýchanie. John je dosť zamestnaný basák, ktorý vyrástol na všetkých tých funky disko rytmoch. Veľa od toho závisí, tak mu dávam priestor. Máš mnoho bubeníkov, ktorí nepočúvajú. Robia si svoje veci a nepočúvajú čo basák v skutočnosti hrá. Musíš sa naučiť, ako hrá a očakávať čo bude jeho nasledujúci kúsok.

MD: Popri Tony Thompson, kto Vás ešte ovplyvnil?

Roger: Charlie Watts [Rolling Stones – pozn.preklad.]. Videl som Stones minulý rok v Twickenhame, po tom čo som ich nejaký čas nevidel. Charlie rockoval, bol fantastický. Má perfektný prirodzený zvuk rytmičákov. Je veľkolepé vidieť, že mu to stále hrá! Ďalším vzorom je samozrejme John Bonham [Led Zeppelin – pozn.preklad.]. Aj dnes, ak si vypočuješ jeho nahrávky, je absolútne najlepší. Myslím, že niektorí z najznámejších svetových bubeníkov, neboli príliš technicky zdatní – napríklad Ringo Starr. Ale Ringo zasa hral presne to, čo Beatles potrebovali. Myslím, že som vždy inklinoval k bubeníkom, ktorí mali určitý spôsob hrania – bubeníkom viac orientovaným na skladby.

MD: Čo to bol za projekt – 12 bubeníkov bubnuje, ktorého si sa v roku 2002 zúčastnil?

Roger: Bol to vianočný pozdrav pre britskú charitu [The National Society For The Prevention Of Cruelty To Children], na ktorej boli všetci známi bubeníci odfotografovaní pohromade. Zábavné bolo, že ja som sa ešte nikdy nestretol s Rogerom Taylorom z Queen. Boli sme u jednej nahrávacej spoločnosti, máme rovnaké mená, ale nikdy sa naše cesty neskrížili. Tak som si myslel, že sa konečne spoznáme. Keď som vošiel do štúdia, boli tam už nejakí bubeníci, no Roger nie. Od ostatných som sa dozvedel, že on tam má prísť až o týždeň. My sme sa totiž fotili každý samostatne a až na fotke nás dali dohromady. Takže som ho vtedy zasa nestretol. Ale bol som sa pozrieť na The Red Hot Chili Peppers v Hyde Parku a tam sme na seba narazili. Keď o tom hovoríme - Chad Smith z RHCP je ďalším fantastickým bubeníkom. Domnievam sa, že v súčasnosti jeden z najlepších. Tiež som zachytil Ringovho syna Zaka [Starkey], ktorý hrá s The Who. Neuvedomoval som si, že je taký dobrý. Má ten správny vlastný dobrý štýl – fantastický hráč. Tiež som sa bol pozrieť na mladého Abe Laboriel, keď hral s otcom v LA. Bolo nás tam asi tridsať ľudí v malom klube. On naplnil význam slova „úchvatný“! Sedel som len 3 metre od neho, čo bola obrovská výhoda. Jeho otec je však tiež skvelý basák.

MD: Poďme sa porozprávať o tvojom nástroji. Čo okrem elektronických bicích a Tama súpravy používaš.

Roger: Zildjian činely, Pro-Mark paličky a Aquarian blany.

MD: Ako si nazvučujete? Nejaké nápady?

Roger: Na tuning som vždy používal svoje uši. V 80.rokoch to bolo o tmení bicích. Prišiel si do štúdia a tam si zvyčajne počul : „OK, nahráme to a odstránime všetko to zvonenie/cinkanie.” Ale teraz mám rád veľa cinkotu, takže skúšam nerobiť príliš tlmenie a len prispôsobim zvuk svojim ušiam. Ak hráš dostatočne dlho, začneš počuť to čo by si mal počuť. Nemám žiadne špecifické metódy.

MD: Kedy si začal s bubnovaním?

Roger: Prvú súpravu som mal, keď som mal trinásť. No búchať po veciach okolo seba som začal už o pár rokov skôr. Videl som niekoho hrať na bicích v televízii, nepamätám sa koho, ale pomyslel som si : „To je to, čo chcem robiť.“ Niekoľko rokov som si odkladal celé svoje vreckové a nakoniec som si svoje prvé bicie mohol kúpiť.

MD: No a zrejme ťa tvoji rodičia podporovali, pretože my bubeníci vždy potrebujeme chápavých rodičov.

Roger: Samozrejme, a potrebujeme aj chápavých susedov [smiech]. A ja som mal veľmi dobrých susedov. Zvyčajne som chodil zo školy o 16 hod a cvičil som aspoň do 18:00, lebo vtedy chodil domov môj otec z práce. Pár rokov neskôr títo susedia prišli na náš koncert a povedali mi, že zvyčajne radšej zvesili v obývačke všetky obrazy zo steny, pretože keď som začal hrať, tak im z nej padali. [smiech] Žehnám im!


Billy Amendola © January 2008 

Translated from www.moderndrummer.com