BOLI SME TAKMER ZABITÍ SLÁVOU
-------------------------------------------------------------------------------------------------
V osemdesiatich rokoch boli tou najväčšou senzáciou od čias Beatles, ale brutálne otvorená kniha ich gitaristu Andyho Taylora odkrýva akú daň za to museli zaplatiť. Nájdete v nej aj odhalenia ako sa nakoniec zložil od vypätia – a o pár rokov neskôr sa  vrátil späť do opätovného, definitívne nešťastného zväzku.

Čo ma udivuje je fakt, že nikto z Duran Duran neskončil mŕtvy. Nie sú to len alkohol a drogy, ktoré môžu spôsobiť váš pád ako popovej hviezdy – je to množstvo vecí, ktoré robíte v tak neuveriteľnom tempe, že už prestávate brať do úvahy fakt, aké škody Vám to môže spôsobiť. Podľa mňa nás realita dostihla niekde v období Live Aid. Radi sme spievali na singli pre Live Aid v decembri 1984, a tak sme sa ocitli na vrchu zoznamu Boba Geldofa v jeho plánoch na mega koncert nasledujúcom lete. „Idem zorganizovať obrovský f*** koncert, aký ešte nikto nikdy nevidel“, povedal, „a Vy ste jediná britská kapela, ktorá predáva v Amerike a ak sa pridáte, pridá sa aj Amerika!“ Nebol som veľký Bobov fanúšik - myslel som si, že je to špinavý írsky spevák, ktorého kapela to nemala dotiahnuť príliš ďaleko – ale musel som obdivovať jeho odhodlanie.

Natáčanie videa pre Live Aid bolo trocha úsmevné, pretože noc predtým sme boli spoločne s Billy Idolom v Nemecku. Hľadajúc sa v hoteli, urobili sme záťah na kuchyňu, kde sme našli pripravený hotelový room servis. No a zatiaľ čo zamestnanci pokojne spali, my sme sa obslúžili sami a všetko sme spláchli hojnými dávkami alkoholu. Druhý deň som mal takú opicu, že som takmer nestihol lietadlo do Londýna a na videu môžete vidieť ako mám nasadený klobúk, aby nebolo vidieť ako strašne vyzerám.     

V čase Live Aid však zábava pominula a ja som bol naplnený úzkosťou, že mám zasa vidieť zvyšok kapely. Všetci sme začali pociťovať napätie, tým či oným spôsobom. Simon Le Bon – ktorého dvoma najväčšími vášňami toho obdobia bolo plachtenie a jeho budúca žena Yasmin Parvaneh – pôsobil naduto a nesústredene. Náš bubeník Roger sa medzitým stal agorafobickým. Roger bol od prírody hanblivý a tlak z neustálej pozornosti a cestovania bol pre neho príliš silný. Prechádzal svojim súkromným peklom.  Nick Rhodes – náš klávesák bol uväznený v nešťastnom manželstve (neskôr sa rozviedol) a s jeho financiami to vďaka náročnému životnému štýlu tiež nevyzeralo dobre. Johnovi, s ktorým som bol na turné hrozilo, že sa pomaly zabije prostredníctvom drog. Čo sa týka mňa, bol som blízko nervového zrútenia z nášho šialeného života a môjho vlastného kokaínového problému. Takmer som prišiel aj o svoju ženu Tracey – hairstylistka kapely, ktorú som si zobral v 1982 – trpiacu na post-pôrodnú ťažkú depresiu. Neboli sme spolu od turné v predchádzajúcom roku a keď sme začali hrať bolo to počuť. Pridajte ku tomu všetkému ukričané hádky a následné mrazivé ticho  -  ok, vedel som, že je treba odísť. Tak som to urobil.

Deň po Live Aid som prestal piť a brať drogy. A potichu som začal hľadať spôsob ako legálne opustiť Duran Duran. Cítil som sa divne byť triezvy po „diéte“ na Jackovi Danielsovi, kokaine a žrádle z fastfoodov, na ktorých som bol príliš dlho. Bol som odtrhnutý od reálneho sveta, pričom pôsobenie v Duran Duran sa stalo nejakou podivnou alternatívnou realitou ako v knihe  The Lion, The Witch And The Wardrobe (Narnia poz.prekl).

John Taylor a ja sme pokračovali v turné s našou odštiepeneckou kapelou The Power Station. Potom jedného dňa som si zapol v telke správy a utrpel som bizarný šok – „ ... jachta patriaca spevákovi Duran Duran Simonovi Le Bonovi sa prevrhla na rozbúrenom mori. Spevák sa mal nachádzať na jej palube...!“ Spočiatku som bol paralyzovaný. Je Simon na žive? Stratil sa, alebo ho zachránili? Milión otázok sa mi mihalo hlavou. More vyzeralo nebezpečné a rozbúrené na zrnitej televíznej obrazovke ukazujúcej prevrhnutú Simonovu jachtu a ja som vedel, že nikto by v takejto vode príliš dlho neprežil. John a ja sme začali plánovať, že zrušíme večerný koncert. Sakra, ak by bol Simon mŕtvy, tak by sme zrušili celé turné a prvým letom sa vrátili na britské ostrovy. Našťastie, nakoniec dorazili správy, že bol zachránený. Ale bol to ďalší príklad toho, ako nás náš životný štýl všetkých ohrozuje. „Vieš jeden z nás zomrie“, povedal som Johnovi. „O čom to hovoríš?“, opýtal sa. „Ak budeme takto pokračovať niekto z nás umrie“. Môžu to byť drogy, môže to byť alkohol, autonehoda, alebo niečo iného. Koľkokrát ešte sa musí stať niečo zlé aby niekto z nás ukončil svoju cestu?

Simon potvrdil moje predtuchy o pár mesiacov neskôr keď havaroval na svojej motorke a strávil 6 dní v nemocnici s pomliaždenými varlatami. Au! Ďalší z našich deviatich životov bol preč.

V decembri 1985 Roger oznámil, že z dôvodov vyčerpania opúšťa kapelu. V tom istom mesiaci sa Simon oženil s Yasmin. Myslím, že jeho novonájdená láska pravdepodobne Simona zachránila od démonov, s ktorými sa zvyšok nás potýkal. V Yasmine našiel veľmi múdre dievča. Roky potom, čo sa veci dali do poriadku, sme sa s Yas stali priateľmi a ona je ten, čo má v lebonovskej domácnosti vtáka.

Napriek Rogerovmu odchodu Nick so Simonom chceli pokračovať s našim novým albumom Notorious. Povedal som, že potrebujem prestávku, ale začalo sa hovoriť o právnych krokoch proti mne ak odmietnem nahrávať, tak som nakoniec súhlasil. Keď som prišiel do štúdia v sobotu ráno, nebol tam nikto okrem zvukára. „Kde sú všetci?“ opýtal som sa. „Ou, včera bola narodeninová oslava Grace Jones.“, odpovedal. Skvelé! Som tu proti svojej vôli a nikto iný sa neráčil dostaviť pretože všetkých bolí hlava, pomyslel som si. Zahral som pár trackov, aby som dostál svojim zmluvným povinnostiam a potom som zavolal právnikovi. Chcel som z toho von.

Čoskoro po mojom odchode zo skupiny sme sa Simon a ja zapojili do odporného hulvátskeho zápasu v plátkoch. „Čo Andy vždy skutočne chcel bolo byť gitarista v strede pódia. Nudil sa – nebol spokojný ako gitarista Duran Duran“, povedal Simon. Ukazujúc mu dva prsty (britské neslušné gesto – pozn. prekl.) som opäť hlúpo vybuchol. „Nechcel som robiť Notorious pretože som nedokázal strpieť, že mám znova robiť tie isté staré sprostosti!

Simon a ja sme potom nemali žiaden dôvod hovoriť spolu – viac ako jednu dekádu  – ale som rád, že sme sa nakoniec znova spriatelili. On a Nick spoločne udržali pri živote verziu Duran Duran s Warrenom Cuccurullom.

Ale ako sa blížil čas nového milénia, o znovu reformovanú pôvodnú zostavu bol veľký záujem. Volal som Simonovi raz doobeda v roku 1998, že po 12 rokoch v LA budem cez leto opäť v Londýne vystupovať sólo i s Power Station. Zasa som pil, takže som súhlasil, keď Simon navrhol, že by sme sa mohli opustiť naše staré miesta v prospech nových a stretnúť sa v bare na Park Lane. Ako sme vošli, rútila sa na nás Geri Halliwell aby nás pozdravila. V pätách mala Victoriu Beckham. Geri bola temperamentná a ja som s ňou chcel dať reč, no prísne tváriaca sa Posh ju tiahla preč. Ukázalo sa, že pri poslednom stretnutí Simon popísal Posh svoj sen z noci predtým. Predpokladám, že najskôr jej to lichotilo až do chvíle keď Simon dodal, že v tom sne jej pozeral pod sukne a ona nemala na sebe spodné prádlo. Victoria bola zdesená, hlavne preto, lebo Simon použil veľmi negalantné označenie na určitú časť je anatómie a nakoniec to ukončila riadnou fackou.

V roku 2001 sme sa všetci piati dohodli, že pôjdeme do štúdia na juhu Francúzska a spoločne budeme nahrávať. V tom čase sme sa dohodli robiť veci „ekonomicky“, no prvou vecou bol prenájom obrovského domu v St.Tropez za 15000£ za týždeň. V prvý deň sme mali dlhý tekutý obed v miestnom jachtklube. Nasledujúci deň sme vyrazili k Flaviovi Briatoremu, bossovi Formule1 a tej noci sme skončili na palube jachty nejakého austrálskeho magnáta.. Lode, chlast, kluby  .... ako by sa opakovali znova 80. roky, pomyslel som si. Trvalo to takmer tri roky kým sme dali do kopy nejaký materiál a za ten čas nám na účty žiadne peniaze nepribúdali. Bol som jedno odpoludnie v roku 2003 so Simonom v Londýne keď dal svoju kartu do bankomatu a zistil, že nefunguje. Skúsil som svoju a výsledok bol rovnaký. „Óu f ***! Previedol som nejaké peniaze z iného účtu na tento, malo by to byť OK!“, povedal Simon. Bohužiaľ, ani na inom učte už peniaze neboli. „Vitaj v klube“, pomyslel som si.  Tak sme tam boli, dvaja členovia najúspešnejšej skupiny 80. rokov a ani jeden z nás nemal dosť peňazí v banke, aby nám naše karty fungovali. Minuli sme okolo 600 tisíc £ za posledné tri roky a finančné prostriedky sa nám stenšovali. Niečo bolo treba urobiť. „Nemáme inej možnosti ako sa vydať s kapelou na cesty“, povedal som.

Vstupenky na naše turné pri príležitosti 25.výročia boli vypredané behom niekoľkých minút a my sme naškriabali okolo 1,1 milióna na ich predpredaji. Zrazu sme boli spať v správnom čase: ocenenia, nahrávacia zmluva, dobrý obchod. Krátko nato, čo mali byť moje najšťastnejšie chvíle -  keď sme preberali cenu (Brit Award – pozn. prekl.) za mimoriadny prínos pre britskú hudbu, som obdržal hrozné správy.  Môj veľmi milovaný otec dostal už druhýkrát rakovinu. Najskôr mal rakovinu pažeráku, teraz to bola rakovina prostaty. Navštívil som ho po niekoľkých mesiacoch čo už bojoval s chorobou. Keď som dostal smsku, že upadol do kómy, boli sme práve v Las Vegas. Letel som domov a uháňal do nemocnice. Otec bol pod veľkou dávkou morfia. Jemne som na neho hovoril a keď počul môj hlas, poprvýkrát po troch dňoch sa prebral. Bol hore asi desať minút – bolo to akoby bol čakal iba na mňa. Mal už len toľko síl, aby sa so mnou nepatrným hlasom rozlúčil. Potom sa jeho oči zavreli. Už ich viac neotvoril. Myslel som na všetky veci, ktoré pre mňa urobil, keď som bol malý. Ako sa o mňa a brata staral, po tom čo nás naša matka opustila, keď som mal 11, ako tíško plakal v kuchyni, keď sa odsťahovala a ako všetko pre nás držal pohromade.

Po pohrebe som sa vrátil späť do USA, aby som pokračoval v našom turné, ale moje srdce tam nebolo. Čierne okuliare som na pódium nosil aj predtým, ale dostal som email od fanúšika, ktorý videl ako mi spod nich stekajú slzy po tvári.

Dohodli sme sa na nahrávaní ďalšieho albumu a dostali sme ponuku, že to môžeme robiť v 25milliónovej rezidencii v San Franciscu, ktorá patrila Andre Agassimu a Steffi Graf. Bola nádherná. Bola umiestnená na luxusnom pozemku na svahu oproti mostu Golden Gate. Myslím, že bolo rozumné, že Andre a Steffi boli v tej dobe preč, pretože sme to miesto premenili po chvíli na jednu obrovskú rock´n´rollovú párty. Topil som sa znova v chlaste a celá tlupa šialených ľudí zo San Francisca obsadila toto miesto a už nikdy neodišla. Keď sme odchádzali, stále sme nemali hotové žiadne skladby. Bol som zdesený z toho, čo sme nakoniec dali dohromady a nechcel som, aby sa to poslalo do Sony. Ale bol som prehlasovaný a album im bol nakoniec poslaný. Neskôr som mal telefonát, že Sony album zamietlo. Vedel som si predstaviť Donnyho Lennera, prezidenta Sony, ako počúva vo svojej veľkej kancelárii a vraví : “Do boha, robíte si so mňa srandu?“

Mnoho nezmyslov sa potom o mne popísalo, o mojom odchode zo skupiny, vraj som odmietol hrať na ich koncerte v New Yorku, no to nebol ten prípad. Nášmu manažmentu sa nepodarilo pre mňa získať potrebné víza. Ale stres z toho všetkého na mňa opäť doľahol ako tomu bolo i v roku 1985 a ja som mal rovnaký divný pocit, že som odpojený od reálneho sveta. V roku 2006 sme mali dva koncerty (3 koncerty – pozn. prekl.) a ja som napísal dopis zvyšku kapely, že mi môj lekár doporučil, aby som si dal na chvíľu voľno. „ Andy má vírus a jeho doktor neodporúča, aby chorý cestoval“, tvrdila správa ktorá sa objavila na internete. Nikdy som nemal žiaden vírus, ale nakoniec, neskôr v roku 2007 mi diagnostikovali, že mám klinickú depresiu. Doktor vyhlásil, že príčiny choroby je treba hľadať v oneskorenej reakcii na smrť môjho otca. 

Po tom, čo som opustil Duran Duran, sa mi vrátilo moje staré ja. A teraz, hľadiac skrz nádherné vlniace sa kopce na Ibize, kde bývam spolu s Tracey a našimi štyrmi deťmi, môžem rozmýšľať čo sa stalo. 

Áno, môj čas v kapele si na mne vybral veľkú daň. Keď sa dnes ľudia pozerajú na mladé hviezdy ako Britney Spears čí  Amy Winehouse, ktoré sa snažia vyrovnať so životom v tomto cirkuse, tak si mysli, že ide o nový fenomén. Ale my sme prechádzali rovnakými problémami po celé tie roky v minulosti – späť v osemdesiatych rokoch, kedy veci neboli tak rozoberané do podrobností v médiách. A či tá jazda na horskej dráhe stála za to? Odpoveďou je rezolútne áno. Samozrejme, existuje množstvo negatív, no bola to cena, ktorú sme museli zaplatiť za všetky tie klady.

A môžem čestne prehlásiť, že ak by som to mal urobiť znova, nemyslím si, že by som niečo menil.

Translated from www.dailymail.co.uk