John Howels z Waterstone´s zašiel za Andym Taylorom aby s ním prediskutoval okrem iného jeho úplne novú autobiografiu, Wild Boy.   

Nasledoval som Andyho na obed s jeho vydavateľmi. Bol v povznesenej nálade, hovoril o všetkom od Duran Duran teraz a  kedysi, cez nahrávací priemysel, Amy Winehouse až po Newcastle United. Rád odpovedal na všetky otázky o jeho minulosti s Duran Duran, ale neprejavil žiadnu očakávanú horkosť – skôr výraz frustrácie a sklamania, že veci nefungovali tak ako by mali. Hovoril som s ním po obede pre Waterstones.com, o jeho knihe a dôvodoch prečo ju napísal, ako Duran Duran začínal, ako skončil a čo pre neho znamenala spolupráca s niektorými z najvýznamnejších hudobníkov v histórii rock a popu.   

Rockové hviezdy a  iné celebrity často píšu memoáre, aby získali pár dní publicity, ale mám pocit, že ty to berieš skutočne vážne a že sa naozaj chystáš knihou zapôsobiť. Prečo je pre Teba také dôležité vyjsť von s týmto príbehom? 

To je v tejto chvíli môj denný chlebík. Nie som na cestách. Píšem a nahrávam hudbu, ale v tomto smere nemám žiadny záväzok kdekoľvek byť alebo čokoľvek robiť. Tak som sa rozhodol  robiť to poriadne. Dostaneš skutočne len jednu možnosť porozprávať príbeh svojho života, takže si musíš stáť za každým slovom, zvlášť pri veľkom záujme o knihu. Je to viac než dostaneš do novej nahrávky v niektorých prípadoch. Som zvyknutý na veľké PR kampane kde sa snažíš preraziť so svojim posolstvom. Trvá to viac než niekoľko dní, a kniha má tiež odlišnú dynamiku ako nahrávka, nemôžeš ísť do TV a prečítať zopár stránok tak ako keď zahráš skladbu, o knihe môžeš len hovoriť a dať jej charakter. Hovorené slovo sa zdá byť skutočne silné a ja mám z toho radosť – na konci dňa som šťastný ak ma niekto o rozprávanie požiada. Pozrite sa ako skončili mnohí chlapíci, ktorí robia to čo ja – jeden chalan z nedávnej chlapčenskej kapely robí teraz obsluhu v lietadle. Je to teraz brutálny biznis. Takže, ak ste v stave po 30 rokoch robiť niečo zaujímavé čo bude provokovať verejnosť, treba to urobiť, vystrčiť hlavu nad vodu a povedať „poď a získaj to, poď a získaj ma.

To čo som od knihy neočakával sú veľmi súkromné, citlivé detaily o tvojich rodičoch. Bolo ťažké dať tieto veci na papier? 

Áno – môj otec zomrel, mama je ešte nažive, ale väčšina mojej rodiny, ktorá bola okolo mňa, keď som bol dieťa, sú už teraz mŕtvi. Je to také podstatné pre to kým si, ako sa rozhoduješ, takže, povedzme, vezmem vás do Birminghamu. Myslím, že je treba vysvetliť, že kniha sa vracia ďaleko do minulosti – u všetkých členov Duran Duran. To všetko ide späť až do čias, keď sme ako veľmi mladí sledovali Top of the Pops a The Old Grey Whistle Test a túžili stať sa popovými hviezdami. Ako teenager dostávaš impulzy, ktoré ťa prinútia venovať (obetovať) tomu svoj čas, to čo sa deje v tvojom živote, kto ti necháva priestor neslušne sa správať a robiť výtržnosti, byť hore neskoro do noci, chodiť na koncerty. A keď nad tým rozmýšľaš, pripomenieš si čo sa stalo – vieš, čo sa stalo na Vianoce, keď tvoja mama odišla – dostal si elektrickú gitaru. Moja mama by hluk pravdepodobne nezniesla, ale môj otec pracoval na stavenisku a bol šťastný, že som našiel spôsob ako ten hnev dostať von. Totálne ma podporoval.  

To odkiaľ pochádzaš a kto si je najpodstatnejšia vec pre čokoľvek, čo robíš neskôr vo svojom živote, obzvlášť kreatívne. Oasis, pozrite sa na nich – je to o tom odkiaľ sú, o tom kto sú, je to niečo čo nemôžeš stratiť z pohľadu. Takže ak skúšaš vysvetliť od A do Z tých 30 výstredných rokov Duran Duran, dôležitá je celá cesta a ľudia, ktorých to zaujíma chcú určite vedieť všetko. Musíš vysvetliť veci komplexne, to ako niektoré záležitosti z minulosti súvisia s tým akým spôsobom žiješ neskôr. Napríklad, každý vie, že sme brali drogy, ale bez toho aby som priznal naše výšky a pády, dal tomu nejaký dôvod – okolnosti – verejnosť neprehliadne! Nemôžeš rovno skočiť do časti “ tu prichádzame, Birmingham 1980, som pop star, dievčatá s veľkými prsiami a to všetko“ – musíš sa k tomuto bodu dostať. Ten čas predtým ako sa sformovala kapela bol pre mňa veľmi dôležitý, bez toho by som sa nestal hudobníkom akým som. Mal som šťastie, môj otec bol veľmi tolerantný – mohol som mu oznámiť, že nechodím do školy. Povedal mi, že pokiaľ robím dobre to čo chcem, môžem na školu zabudnúť. V North-East in 1970 tom to bolo energizujúce.   

Mal som priateľa, ktorý prevzal miesto po Mickovi Ronsonovi v Spiders From Mars a ktorý bol fenomenálny hráč na gitaru. On ma učil všetky tie malé triky ktoré mi pomohli otvoriť magický svet, ktorý musíte spoznať. Poctivosť a úprimnosť k obecenstvu je niečo, čo je hlavným bodom všetkých našich činov a toho čo robíme. Narodenia, úmrtia, svadby – pod tým všetkým je príbeh života, ktorí všetci žijeme, všetci sme rovnakí, takže som sa pokúsil spojiť s ľuďmi, ktorí majú podobné skúsenosti. Zármutok – každý to dokáže pochopiť -  predstaviť si deň, keď sa vrátiš do práce po smrti rodiča: pre mňa je to presne také isté. Chceš odsunúť ľudí na okraj mysle, kde pochopia, že si len človek, a toto je príbeh človeka nie hedonistické mrhanie peniazmi. Skúšaš nadobudnúť rovnováhu a zdôvodniť svoje správanie.    

Mal som dojem, že ako náhle sa kapela dala dohromady, to ostatné išlo naozaj rýchlo – zdalo sa to aj tebe? 

Pripojil som sa ku kapele v apríli, máji 1980, Simon v máji, júni. Do júla sme napísali všetko a uskutočnili náš prvý koncert a zmluvu sme dostali v decembri. V deň, keď zomrel John Lennon sme hovorili s EMI – ubehlo len 6 mesiacov od vzniku kapely k podpísaniu zmluvy – v decembri 1980 sme začali nahrávanie Planet Earth. Myslím, že to bola fenomenálna rýchlosť. Pamätám si, ako som išiel do Birminghamu a vedel som, že robím správne a o 6 mesiacov neskôr : „Do čerta, mal som pravdu“. Bol to vtedy obrovský úspech vrátiť sa s nahrávacou zmluvou, bol to sen. Záloha, peniaze na nahrávanie, peniaze na marketing – nie ako teraz, keď je to všetko o úsporách. Prišlo to tak rýchlo – prvé dva songy boli Girls on Film a Planet Earth a potom ten zvyšok, ktorý sa stal prvým albumom. Pamätám si chlapíkov z nahrávacej spoločnosti ako hovorili: „Majú stranu A a stranu B a všetko je to ich vlastný materiál“.  Pamätám si Davea Ambrose, muža z A&R, ktorý povedal: „Ste tínedžeri! Je to všetko váš vlastný materiál?“ A ja „Jasné, tak čo? Nie je to to, čo ste chceli?“ Nick Rhodes a ja sme v tomto boli nekompromisní – už nič iné od nikoho iného – dokonca aj prvý album Beatles mal cover verzie, a Stones prerobili skladby od Beatles. Možno sme mali písať pre Spandau Ballet! 

To je zaujímavý pohľad. Samozrejme bola medzi vami určitá rivalita, sčasti skutočná, sčasti vymyslená, ale prvý singel od Spandau je dnes už pomerne neznámy a zabudnutý, zatiaľ čo Planet Earth je okamžite rozpoznateľný a živý. Nemáš predstavu prečo sklady Duran Duran pretrvali a tie ostatné nie?

V Spandau bol len jeden textár, Gary Kemp, a Tony texty nepísal. Simon si texty písal sám, takže jeho slovník a prejav bol jeho vlastný, čím bol vždy oveľa presvedčivejší. Nezáviselo to však len na jednom človeku, skladby obsahovali veľa spoločných nápadov a myšlienok. Ale myslím, že veľa vecí bolo na mne a  Nickovi a našom druhu obchodného inštinktu. Nick Rhodes má obchodného ducha a ja mám obchodný inštinkt. Ale lekcie, ktoré som dostal v kapelách pred Duran Duran, robiac roky cover verzie, ma tiež naučili ako sa skladby tvoria. Pri ich hraní – mali sme v repertoári 150 songov, meniac každú noc playlist, hrajúc každú noc 6 hodín – si sa naučil ako struny fungujú spoločne s klávesami, naučil si sa techniku a získal si zručnosť. Ak počúvaš Save a Prayer, postupnosť akordov je veľmi všeobecná, nájdeš ju v mnohých skladbách Sam Cooke, či v skladbách Sama & Davea. V určitom zmysle je to bežne používaný postup, ale existujú veci, ktoré spoľahlivo fungujú a my sme mali vynikajúci zmysel pre to, čo je pop song, čo je hit. 

V knihe si veľmi láskavý keď hovoríš o príspevku každého jedného k písaniu skladieb, ale vaše skladby nikdy nezískali patričné uznanie v UK. Sú uznávané za morom, najmä v Amerike. Je to niečo, čo Vás hnevá? 

Keď sme boli mladší skutočne nás vedelo nasrať elitárstvo v NME a uznávaní kritici pretože my sme mali úžasný úspech – 7 platinových albumov za 4 roky v Amerike, a nemyslím že nejaká iná britská kapela si mohla robiť na to nárok. Všetko vlastná tvorba s výnimkou Bond songu (A View To A Kill – pozn.prekl.), ktorý sme napísali s Johnom Barrym – a písanie s Johnom Barrym nie je presne bežná vec, je to pocta, a tá skladba je stále najväčší Bond song. A ty sa na to všetko pozeráš a pýtaš sa „Oni nás nenávidia?“. Ale to bolo len preto, že my sme to mali celé pod kontrolou, boli sme mladí a mohli sme si robiť čo sme ku..a chceli a oni nemohli povedať: „Tu je nová skladba pre vás“, oni museli hovoriť: „Dajte nám novú skladbu“. My sme mali všetku moc, a pravdepodobne sme preto boli pekne nafúkaní. Ale boli sme pánmi svojho vlastného osudu pretože sme mali vlastnú kreatívnu kontrolu a nikto si nemôže pripisovať zásluhy za čokoľvek z toho – všetko to bola naša vlastná invencia.  

Keď sme vzali The Reflex do Capitol - remix Nilea Rogersa, povedali: „Nevydáme to, je to príliš čierne“. Čo? Mám na mysli ten rasistický prejav v ich vyhlásení! Ale on (Nile Rogers –pozn.prekl.)zatlačil na produkciua nakoniec sa z toho vykľul najväčší hit Capitol Records na 2 roky. Nemohli nás zastaviť. Power Station? Oni to nechceli skúsiť – nechceli skúsiť – povedali sme, serte na to, vezmeme to k inej značke. Zrazu otočili: „Ale no tak, počkajte“. Neskôr - 2 milióny kópií.... Some Like it Hot bol číslom jedna v Amerike, Get It On číslo 2. Dokonca aj keď si bol úspešný, nerešpektovali ťa. Myslel som si – ak by teraz prišiel Bob Dylan alebo Fredie Mercury, povedali by „Áno, pane“. Ale keďže sme mali len 23 rokov, neurobili by to. V Capitol bol jeden veľký, starý Texasan a on nám povedal: „Vy budete odtiaľto preč dávno predo mnou“ – o 6 mesiacov bol preč, príliš stará škola. Myslím, že label nebol veľkým podporovateľom našej dôveryhodnosti, tak ako nimi neboli ani médiá.   

Ešte raz sme dostali všetky pocty. Pamätám si ako sme kráčali na MTV Awards a nikto si nás príliš nevšímal, ale keď sme vyšli von a tá ulica bola plná Američanov kričiacich na nás – hip hop guys, ohromné množstvo – to naštartovalo reťazovú reakciu v získavaní ocenení. Dokonca sme jedno odmietli - World Music Awards, pretože toho bolo akosi priveľa. Ivor Novello za skladateľstvo bolo cool – to bol skutočne úspech, to naozaj stojí za to.  A Brits (Award, pozn.prekl.) bolo milé – chcem tým povedať, to je domov, nie? Pamätám si ako sme išli na Brits s Rodom Stewartom v 1993 keď dostal to isté ocenenie, a ja som sa pozeral a premýšľal: „Nikdy žiadne z nich nezískam.“ Takže, stále to znamená niečo, čo vám dáva uznanie, ktorého sa nám v tom čase nedostávalo.  Nebol som nikdy zatrpknutý, kvôli tomu, že sme v tom čase neboli uznávaní, ale myslel som si, že je cynické, že povedzme, The Smiths boli. Chcem tým povedať predávať albumy nestojí za nič? To je jeden z dôvodov prečo sme založili Power Station a strávili veľa času s Robertom Palmerom a ľuďom takto dokázali, že som viac než len naťahovací poník, a Power Station to skutočne pre mňa dosiahol. Pomohol mi stať sa pružnejším a písať hity s inými. Tak veľa som sa od neho naučil.  

U teba a Johna Taylora zrejme existuje obrovská náklonnosť k Robertovi Palmerovi.  

Áno, strávil som s ním enormne veľa času. Raz som s ním bol na interview a položili mu otázku: „Prečo máte rád Andyho?“ a myslel som si „Nemôžem sa dočkať, aby som to počul, pretože Robert nemá rád len tak hocikoho“. A on povedal „Andy, ku..a, sa stará o biznis“ A ja som si pomyslel: „To je to čo budem robiť, toto je tá najlepšia vec, ktorú môžeš o niekom povedať.“ Po rokoch, len chvíľu predtým ako zomrel, som s ním hral koncert a boli sme trochu nezbední, chodili sme neskoro spať, a ja som bol na javisku trochu neupravený, ale on mi povedal : „Nikdy sa neponižuj“. Bol veľmi kritický, sluch prenikavý ako britva, robil to isté ako ja - vystupoval už ako dieťa, robil všetky cover verzie, ale nikdy nestratil hlas, bol tvrdý a húževnatý chlapec na cestách. Skutočne bystrý a otvorený k mojim možnostiam skúsiť iné veci - skúsiť to na bicích, na klávesoch.  

A  stretnutie s Bernardom Edwardsom, výzva pracovať s druhým najúspešnejším producentom nahrávok v Amerike po Quincy Jonesovi – malo veľký dopad ...Oni stáli za vami ak ste to pokazili, mali pracovnú etiku Jamesa Browna a to kolosálne pozdvihlo vašu hru. Dokážem sa dostatočne zlepšiť s týmito chlapíkmi, budem schopný prejsť celú cestu kým sa dostanem na túto úroveň? Bernard by vás dal do izby a tlačil a tlačil na vás a neodišiel by, keby tomu veril. Pamätám si ako som ho vzal na stretnutie s Rodom Stewartom, začali sme džemovať a Rod hovorí: „Ku..a Andy, sú fakt dobrí“ a po tomto pokračoval s Bernardom na príprave asi 4 albumov. Urobili sme spolu dosť vecí presne až do polovice 90-tych rokov. 

Bolo to ťažké, keď zomrel.  Pracovali sme na druhom albume Power Station, keď Bernard zomrel, keď takto odišiel, Tony Thompson už takmer potom nehral a teraz je tiež preč. To ťa preberie – je to ako budíček cez telefón. Bol by som pozval Bernarda do Duran Duran po druhýkrát, ak by bol k dispozícii. Nile je geniálny hudobník, ale Bernard – dokázal si získať veľký rešpekt, najmä u mňa. V knihe je kapitola, kde sa hovorí o všetkých ľuďoch, s ktorými sme pracovali, mnohí z nich sú naši hrdinovia.

Je ešte niekto s kým by si rád pracoval? 

Všetci sú mŕtvi, že? Vieš, rád by som produkoval album Oasis. Pretože viem, že by som im mohol pomôcť urobiť lepší album ako What´s Your Story. Bol som tak blízko k založeniu kapely ako Oasis v 1990 – tej odrody Beatles twistu s trochou T-Rexu, glamu a  štipkou Slade. Hneď ako som ich počul som si pomyslel: Urobili to dokonale, vzali mix ako sme to robili my a zmiešali to v niečo. Robil som platne a hral koncerty s Robertom Palmerom, Rodom Stewartom i s chalanmi z Chic. Urobil som skladby s Paulom Rodgersom. Veci, ktoré možno nie sú ťažiskom koncertu, ale ak hovoríme o zozname želaní - myslím, že som pracoval s každým veľkým spevákom, s ktorým som pracovať chcel. Rod, Rob, Paul Rodgers – o každom z nich musím povedať, že je pán spevák... Paul je človek. Bol úžasný v Queen – najskôr som o ňom pochyboval, keďže som bol veľkým fanúšikom Queen (jeden z prvých koncertov, ktoré som videl bol ich), ale on bol neuveriteľný. Takže ak ste už odfajkli všetky body, ďalšie nehľadajte.  

Žiadne myšlienky / úvahy, či sklamania z cesty, ktorá nateraz skončila a je možná nejaká cesta späť v budúcnosti?   

Nepoužívajte e-mail na komunikáciu, alebo len ak máte stroj času. Ja neviem, kam by to smerovalo ďalej, mohlo to byť niečo, čo predtým nebolo urobené. Možno technológia pôjde s nami a umožní nám urobiť niečo ako Duran Duran 3.0 – nikdy nehovor nikdy , ale tak ako to je v tomto momente - oni nechcú mňa a ja nechcem ich. Je to vzájomné, zhodli sme sa, že sa nezhodneme, nikto by si nemal robiť ilúzie. Tá nahrávka Timberland/Timberlake (Duran Duran´s Red Carpet Massacre) bola, pre mňa, kreativita dodávaná z iného zdroja spôsobom akým by to Duran Duran nemal robiť, ale dôvod prečo som do toho nešiel nebol tento, ako som povedal aj v mojej knihe, ale preto, lebo som nemal pracovné vízum. Keby som sa tam dostal, mohol by som rýchlo stratiť svoj zmysel pre humor a povedať: "sku...né záujmy,si skvelý chlapík, ale toto je nahrávka Duran Duran a ja nebudem sedieť vzadu v miestnosti pozerajúc na tvoj krk, kamarát." Možno by to bola bývala lepšia nahrávka, pretože ja v nahrávacom štúdiu nepadám na riť pred niekoho slávou, a ak ostatní ľudia sú ok, tak dopekla, to nie je Duran Duran. Ľutujem, že som sa tam nemohol dostať, aspoň povedať svoje dôvody, prinajmenšom podebatovať o tom - a oni to vedia. Som rád, že na nahrávke nie sú moje odtlačky prstov. Ale keby som tam šiel, nedopadlo by to tak ako teraz a kapela by nebola v situácii v akej je teraz, a kapela to vie. Ale dostaneš sa do bodu, keď ste už všetci povedali priveľa a keď to už nemôžeš vziať späť - my sme dospeli k tomuto bodu.  

Translated from www.waterstones.com