Určite existuje mnoho ciest ako nahliadnuť do umelcovej duše, no len ťažko sa dá odhadnúť, koľko z nej chce svetu ukázať. Rozhodli sme sa Vám sprostredkovať možno tú najbezpostrednejšiu možnosť vstúpiť do mysle členov skupiny Duran Duran prostredníctvom prekladu ich blogov, ktoré sa postupne objavujú na ich oficiálnej stránke duranduran.com. Blogy vznikali počas Red Carpet Massacre World Tour 2008 a nám ostáva dúfať, že vďaka ním sa nám podarí zistiť veci, ktoré boli dorteraz pred nami skryté medzi riadkami oficiálnych vyhlásení.....

24.APRÍL 2008

Ahoj všetci, 

Tak, sedím v letiskovej hale v Narite a zdá sa, že toto je prvá možnosť, keď môžem napísať aspoň kúsok odkedy sme začali toto malé turné,  v našom rozvrhu nazvané ako Pacific Rim (Okrajom Pacifiku). Začínam sa obzerať späť a premýšľam nad dojmamy, ktoré som si utvoril.

nový znak blogu: John a ja máme rovnaké nápady)

Nový Zéland, Auckland:

nádherný, ako vždy; miesto, kde pero (pen) je ,,pripináčik,, (pin) a pripináčik je ,,ryžovať,, (pern); správni ľudia s poriadnym kusom morálky a lásky k svojej krajine, ktorí sa ale nevedia dočkať, kedy budú môcť odísť na 6 mesiacov do Európy – získať prácu v pube v Západnom Londýne a tak; aj tak mi to tam stále pripadá, ako zem nevinnosti. Pre nás to bola rozklepaná show – ako vždy poriadne neodskúšaná, s Johnom ,,kompletne vytočeným a ziapajúcim z pódia,, - ak veríte tlači. Čestne, jediný spôsob, ako mohol opraviť nejaké technické zariadenie bolo ziapať na príslušného člena štábu – ktorý sedel ďaleko od pódia. Stále si vravím, že sme aj tak ušli následkom toho všetkého.

Austrália, Sydney, Golden Coast, Adelaide, Melbourne, Perth:

nakopne vám zadok; neskutočne dobre vyzerajúce strapce zdravých orechov, ktoré sú súčasťou obvyklej chlastačky nasávačov; pavúky veľké ako dlaň visiace medzi stromami – a to ešte nie sú tie jedovaté; nádherné dni na úžasných člnoch. Show ktorá sa stále zlepšovala a zlepšovala; posledný V- fest v Perthe bol úplne najlepší zo všetkého. Neskutočná osádka – milujem Billyho Corgana a zvyšok Smashing Pumpkins. Nemôžem sa dočkať, kedy sa tam zasa dostanem.

Indonézia, Jakarta:

pochodom-chod. Mali sme šialenú policajnú eskortu cez mesto; samopaly na rohoch ulíc. Nádherní, šťastní, milí ľudia; úžasný dav.

Filipíny, Manila:

Vypeckovaná show; ľudia spievali zatiaľ najhlasnejšie. Pekné, horúce, upotené (a miestami smradľavé – ale nie nepríjemným spôsobom) mesto. Decká prebiehajúce cez cestu počas dopravnej špičky; veľa detí, usmievajúcich sa, smejúcich; každý miluje decká.

Čína, Hong Kong a Kau Lung:

toto miesto ma vždy naplní rovnakým pocitom niečoho zázračného, ako keď som bol prvýkrát na turné cez východ pred 28 rokmi; cítim sa tu stále ako 21 ročný. Show bola neskutočná; publikum malo ešte krajšiu kulisu než my – nočnú siluetu Hong Kongu. Po piatich kúskoch začalo pršať a to zomklo všetkých dohromady, viete aké to bolo skvelé?

Japonsko, Tokio:

Rovnaký pocit čohosi zázračného.

Mal by som povedať niečo o show: bola to jedna z najlepších show, aké sme kedy urobili; všetko do seba zapadalo – bíty, odposluch, svetlá, dav – bože, ale aký dav. Urobil to všetko niečim naozaj jedinečným.

DD party v Le Baron

Kórea, Soul:

Ďalšia úžasná show pred úžasným publikom. Veľké, veľké mesto, vystavané vo veľkom, veľkom náhlení. Nákladné mosty cez veľmi široké rieky, nejaké strašne korenené jedlá – oooo! a zopár neskutočne príťažlivých žien oooolalaaaaaa! vždy veľké plus pre túto kapelu. Nemali sme tam dosť času – čo znamená, že sa tam musíme skoro vrátiť – HURÁÁÁ!!!

Ideme na palubu

končím.....Simon.

29.APRÍL 2008

Posledný víkend sme sa vybrali na cestu do neznáma, ktorú sme na našich potulkách v časoch, keď sme ešte boli neohrození bádatelia snažiaci sa splynúť s vyššou ,,rockovou,, spoločnosťou, nevysvetliteľne opomenuli. S potešením však oznamujem, že sme napravili chybu a navštívíli sme nádherný kraj Kostariky. Odohrali sme hlavnú show na druhom Festival Imperial. V nedeľu 20.apríla, okolo pol jedenástej  v noci, sme sa postavili na pódium a bola z toho jedna z tých úplne jedinečných show, aspoň o 20% lepšia než obyčajne. Zistil som, že hoci diváci prišli pozerať na nás, ako vystupujeme, my sme boli každý večer takisto vtiahnutý  do show, dívajúc sa na dav a sledujúc, ako sa príbeh odvíja. Keď 50.000 ľudí spieva pieseň spolu, vždy to vyvolá úžasný emocionálny dojem. Obzvlášť ak predvádzate sondtrack. Nachvíľu som uvažoval, že sme pri vchode každého vybavili knihou DD  textov, ale vyzeralo to tak, že nikto nepozerá dolu. Spievali s neochvejnou istotou a texty plynuli priamo z pamäte.  

Musím povedať, že latinsko-americké publikum je považované za jedno z najlepších a Kostarika nebola výnimkou. Skutočne. Ja osobne ich nominujem na budúcu Medzinárodnú cenu pre publikum... Kapela si ani nemohla show vychutnať viac. Ja som sa rozhodol zostať tam pár ďalších dní, aby som si pozrel trochu z krajiny. Je skutočne eco-friendly. Ľudia sú tu pôvabní a vegetácia a zvieratá sú neobyčajné. Je to nádherné nahliadnutie do toho, aký krásny by svet mohol byť. Kostarika nemá žiadnu armádu, čo je v týchto ťažkých časoch pozoruhodné, aj obdivuhodné. Nemôžem si pomôcť, ale pripadá mi to, že oni žijú, ako sami vravia Pura Vida (čistý, jednoduchý život).

Váš pohotový reportér DNN . . . Nick

9.MÁJ 2008

Píšem vám z nezvyčajne chladného a neveľmi slnečného Beverly Hills, čo znamená, že moje chvíle strávené pri bazéne boli osekané na minimum. Ak vám Katy povie, že som sa vyparil a je slnečný deň, môžete si byť istý, že ma nájdete povaľovať sa pri bazéne snažiac sa vychytať toľko slnečných lúčov z azúrovej oblohy, koľko sa len dá. Práve som sa dozvedel, že v Londýne je dnes horúco a slnečno. Veru, nie som šťastný dovolenkár.

Minulú noc sme hrali vo Phoenixe a keď sme nastupovali do lietadla späť do L.A., boli sme naozaj smutní, že ho musíme opustiť. Bolo to naozaj srdečné (a môžem povedať že aj krásne?) publikum, naozaj nás v Arizone hýčkali! Jeden môj večerný trapas bol cez Girls On Film – keď som začal hrať svoje timba sólo na konci prvého refrénu namiesto na konci druhého ... príliš skoro! ... všetci z kapely na mňa pozerali, mysliac si, že mi totálne preskočilo.. ešte aj môj ohnivovlasý technik ,,Baron Beetmoll Troy,, sa na boku pódia zvíjal v kŕčoch. Mimochodom, všetci si myslíme, že Beet vyzerá akoby si myslel že je v nejakej metalovej kapele z 80tych rokov, ako Iron Maiden, Saxon, alebo Def Lepard. Mám dojem, že kým my hráme na pódiu, on si rockuje niekde naboku na nejaký death metal zo svojho walkmana!

Turné pokračuje dobre, zdá sa, že všetko je ako má byť. Kapela je zomknutá a darí sa nám, život je úžasný a samozrejme, počuli sme nejaké skvelé správy o tom, že DJ/producent Mark Ronson chce byť súčasťou nášho turné a my už pracujeme na live spolupráci naplánovanej na jún v Paríži – nie je to cool?

Ale späť k live show. Ja si skutočne vychutnám elektroset, pretože pre mňa je to vykročenie spoza aparatúry, možnosť dostať sa bližšie k publiku. Tiež si pri tom môžem trochu vydýchnuť. Hrať nemilosrdne dve hodiny za bicími, to dokáže pekne vyšťaviť. Občas to prirovnávam k desiatim kolám s Mikom Tysonom noc čo noc, ale nikdy nebudem mať šancu knokautovať ho a ukončiť zápas!

Občas sa snažím prečítať nápisy, ktoré si ľudia prinášajú na koncert. Minulý večer som si všimol jeden - ,,Roger, môžem sa svojimi rukami dotknúť tvojej paličky?,, - neviem si skutočne predstaviť, čo tým myslela! Snažil som sa jej dať potom moju ,,bubenícku,, paličku na konci show, ale jeden ochrankár skočil na pódium, schmatol paličku a ušiel s ňou. Bol to pekný odpis. Myslím, že moja palička je teraz už niekde na e-bay...  Skutočne, je to úžasné, kde všade moje paličky skončia (a nieeee, ja nemám na mysli TO!!) Raz som večeral s niekoľkými mojimi priateľmi vo Washington DC, a niekedy uprostred večere ku mne prišla decentná dáma, okolo 40tky a zo svojej značkovej kabelky vytiahla starú bubenícku paličku a požiadala ma o podpísanie. Vyšlo najavo, že ju získala v DC niekedy počas turné v 83/84-tom a odvtedy ju nosila so sebou kamkoľvek šla... neuveriteľné, ale pravdivé!

Zajtra odchádzame do San Diega, potom do Vegas. Milujem hrať v Hard Rock. Je to super miesto na stretnutie sa s našimi ,,hardcore,, fanúšikmi. Dúfam, že budú zasa visieť z konštrukcií. A keď vravíme o Vegas – prosím, prídite sa pozrieť aj na našu predkapelu – Your Vegas – sú to fakt cool chlapíci a zaslúžia si od vás obrovskú podporu.

A kým skončím, chcem sa poďakovať nášmu skvelému kostymérovi, Jeffreymu, ktorý našiel moje nové jeansy, kým ja som bol na pódiu... si hviezda!

Už čoskoro k vám prídeme...

Roger, Nick, Simon, John, Dom, Anna a Simon W. (oh! a samozrejme Baron Beetmoll Troy) x (pozn. x je značka pre bozk) . . . Roger

 4.JÚNA 2008

 Sushi; takto mi vravel môj predchádzajúci život; studená ryba

. . . Čo nového? . . .vyhŕkne hlas v mojej hlave.
. . . Snažíš sa byť vtipný? . . .

Nedokážem sa prebrať.

J e to fajn, ak sedíš opretý o čelo postele, s rozčítanou knihou zloženou na kolenách a tvoja nová manželka leží skrútená chrbtom k tebe. Tvoje oči sa cítia ako zakryté červeným sklom a piaty pohár lacného červeného vína ti začína vypaľovať dieru vo vnútornostiach, zatiaľ čo mačka sediaca na stolíku pozerá na teba, aký si idiot.

Mohol by som vstať, niečo na seba hodiť a pripraviť sa na ranný presun, vravím si.

Takto ráno a v tejto časti mesta netrvá prestup dlho. Posledný nočný vlak rozráža hmlu na ceste a na chodníku. Všetky svetlá pozhasínali už pred hodinami spolu s oblohou, a ich kryty sa pomaly menia z fádnej šedej na vyblednutú sivú, ako keď vyschýňa hrubá mokrá prikrývka. Teraz je už premávka hustejšia, ale ešte stále ide pomaly. Ako ľudia, keď pomaly kráčajú do dňa, namiesto toho, aby sa zúfalo pretekali s brieždením, aby sa dostali domov prv, než sa deň zmení na jasný.

Pásmová choroba – poondiata suka!

Spájacia čiarka, moji milí priatelia, je Oxfordská čiarka.

(vysv : typ gramatického javu, keď použitie čiarky s názvom serial comma mení význam vety. táto serial comma sa nazýva aj oxford comma, alebo harvard comma. Oxford Comma je takisto názov piesne od Wampire Weekend)

Vitajte v prvom Simon Le Blog...

9.JÚN 2008

Minule, niekde tam, kde dúha končí,  sme sa rozprávali s Johnom a ja som nadhodil, že by sme mohli mať v šatni gramofón. A za pár dní, voila, ho monsieur Taylor dodal. A bol tam. Vyzeral hrozne nemoderne, majestátne trónil na malom stolíku v rohu a vzbudzoval rešpekt v každom príchádzajúcom. Ako priťahovaný magnetizmom, každý z nás sa k nemu priblížil, uchmatol si kúsok z malej kôpky 12 palcových platní a pomaly spustil ihlu do drážky, aby naplnil našu šatňu vinylovým zvukom. Prekypovali sme radosťou a tento čarovný pocit zaplnil aj zákulisie. Bolo to takmer nehmatateľné, ale silne nákazlivé. Personál sa podvedome usmieval, manažér nášho turné dostal nový švih do kroku.. Čosi sa stalo. Mohlo to byť skutočné prepuknutie nostalgie? Možno, ale prečo to bolo také povznášajúce? Prečo sme sa všetci cítili tak isto? Tento nemoderný aparát úplne prevrátil našu predkoncertnú rutinu. Jednoduchá pravda je, že platne zneli úžasne. Vytvorili skutočnú náladu, bolo to hlboko uspokojujúce, praskanie a šum iba zlepšovali atmosféru.

Pamätám si, ako nám v roku 1980 zástupca gramofónovej firmy prvý krát pustil CD, ohlasujúc ho ako: ,,Pokrok.,, ,,Dokonalejšia kvalita zvuku.,, ,,Takmer nezničiteľný.,, ,,Nikdy neskáče.,, Boli sme zvedení. Obetovali sme Hi-Fidelity za pohodlie a potom sa to zhoršilo.. MP3, podradné žrádlo hocijakej zvukovej kvality.. A aby som spomenul balenie. Nádherné skladacie obaly, priložené zápisky, ktoré ste mohli skutočne čítať a predlohy, ktoré zmenili váš vesmír.

Behom týždňa naša zbierka albumov exponenciálne narástla. Od Milesa Davisa, cez disco kompilácie, Jamesa Browna live k vrcholu Kraftwerk. Blondie, Grace Jones, Sex Pistols, Stevie Wonder, The Damned, Sly Stone, The Stones, Kate Bush, soundtrack ku Thunderball, Tommy, Station To Station! toto všetko sa na nás valilo z každého mesta. Boxy DJov boli nabité a preplnené.

A potom sme objavili nádherný svet pravých vinylov, to posvätné miesto vo svete obývanom ,,super cool sound,, príšerami a ovládanom digitálom. John mi kúpil kópiu prvého albumu The Only Ones a to bolo pre mňa začiatkom. Vrátili sme sa. Oficiálni zbožnovatelia, snoriaci po regáloch, v ktorých sú najcennejšie nové vydania na extra tvrdom, fantastickom plaste. Oh, to vzrušenie z toho všetkého...

Prečo sme my všetci zabudli, aké zábavné platne sú? Zistil som, že to nie je len o nostalgii. Skutočne dobrý album bude vždy dobrý, bez ohľadu na formát. Ale vnútorný obrad vinylového fetišu a radosť zo zážitku spoločného počúvania nebola nahradená IPodom. Mohol by som ďalej pokračovať ešte rozcítenejšie o mojom osobnom znovunájdení sa, ale bolo by to zbytočné. Prečo to radšej neskúsiť sami? Možno zistíte, že ste dostali presne to, čo potrebujete...

Váš terapeut zahalený v bozkoch . . . Nick

16.JÚNA 2008

Idem na párty, punk reggae párty.

16.6.2008, 11:41, Londýn SW15

Sedím pri tom istom okne, pozerám sa na tú istú A205 (hlavná cesta), ale je úplne iný deň a cítim sa úplne inak, než keď som písal naposledy; vďaka bohu za to!

Práve sme sa vrátili z nášho krátkeho pobytu v Ríme. Objednali si nás ako zlatý kliniec programu na svadbe Flavia Briatoreho a Elisabetty Gregoraciovej. Musím povedať WOW – bolo to úžasné predstavenie; nie, nie my

(Náhodou sme v ten večer boli veľmi dobrí)

No ale všetko. aké to bolo predstavenie. veľkolepé vďaka  nádhernej bazilike, prekrásnym ľuďom – ženám aj mužom vo svojich trblietavých toaletách, policajné eskorty; biele dáždniky na mlátenie spodiny; pán Silvio Berlusconi, taliansky premiér osobne na omši, žartujúci o tom, že je to chyba vlády, že nevesta mešká; omša plná kardinálov v klobúkoch, s prsteňmi, čiernymi a červenými sutanami a očami pre prítomné dámy; renesančný zámok, kde sa konala recepcia; muži elegantne nahodení a ženy v šatách, ktoré vyzerali ľahké ako vánok; viac parkovacích miest pre motorky, než sme potrebovali k zaparkovaniu; všade samé kvety; Duran Duran na zrkadlovom pódiu bortiaci dom; a potom čo sme skončili my - otrasná nahrávka ,,Love Generation,, z prehrávača stále a stále dokola.

Musím povedať, že všeobecne zobrané, taliani vedia, ako sa zabaviť; spýtajte sa hocikoho, kto bol so mnou hore o pol piatej ráno v hotelovej hale pojedajúc čestvé cestoviny s červeným vínom.

Ak vás to zaujíma, obrázky budú v časopise Hello.

Tu končí Simon Le Blog, časť druhá...

27.JÚNA 2008

Nekončiaca cesta v ,,Trans Europe Express,, a spomienky na Amsterdam

Pozerajúc z okna, ako vchádzame do stanice Amsterdam, som prenesený späť do svojich 19-tych rokov. Vtedy som naposledy vchádzal do tejto stanice. Bol som so svojim veľkým kamošom Jeffom Thomasom (z ktorého sa stal jeden z prvých spevákov Duran Duran). Jeff bol posadnutý európskym životom a cestovaním a my dvaja sme chceli prežiť prísľub songu od Kraftwerk – Trans Europe Express a európske sny raných songov Ultravox a Simple Minds.

Do vlaku sme nastúpili v Birminghame a keď sme z neho vykročili v Amsterdame, bolo to, akoby sme vstúpili do úplne nového sveta. Nikdy som nebol mimo svoju rodnú krajinu a zrazu som zistil, že chcem rozšíriť svoj obzor za hranice môjho malého mesta. Zostali sme tam týždeň, v nejakom pochybnom hostely susediacom s ulicou plnou výkladov, v ktorých sa pochybné ženy kúpali v červenom svetle... Neskôr v tom roku som sa pridal k Duran Duran. Kto mohol predpovedať, čo všetko nasledujúce roky prinesú a že sa sem vrátim o 30 rokov za úplne iných okolností? Toto je tá vec na živote na cestách... že sa stále stretávaš s útržkami svojej minulosti na rôznych miestach, v rôznych hoteloch po celom svete... niekedy sú to vecí, ktoré si chceš pripomenúť... niekedy chceš radšej zabudnúť.

Mali sme zopár výborných vystúpení... v Kolíne a v Brussely, úžasná publikum.. ale stále čakáme, kým sa dostaneme do Talianska... myslím, že to budú úžasné chvíle. Potom v auguste máme voľno a ja pôjdem na Ibizu navštíviť svojho priateľa a Pacha DJ Carlosa Diaza... dúfam, že tam uvidím nejaké vystúpenia, neskôr vám o tom napíšem... oh a práve som počul nejaký materiál, ktorý Mark Ronson pripravuje pre našu spoluprácu v Paríži.. znie to neskutočne inšpirujúco.. dielo génia.. neviem sa toho dočkať!

S láskou, RT x

27.JÚNA 2008

Ako to, že som sa našiel na tmavej príjazdovej ceste na okraji Wimbledonu, civejúc cez špinavý dážď.. v takúto hodinu? Pýtam sa sám seba.

Dnes bol veľký deň, mám na mysli včerajšok.

Utorkové popoludnie som strávil v skúšobni u Johna Henryho, myslím, že je to v N7, v Islingtone. Mimochodom, je to jedna z dvoch naozaj lacných, vyblednutých modrých skúšobní v Monopoly. Takže si viete predstaviť, ako to tam vyzerá. Skúška bola s Markom Ronsonom a jeho ľuďmi, medzi ktorými bol aj Daniel Merriweather. Pracovali sme na songu, ktorý mám spievať budúcu stredu (pozn. streda 2.7.08) v Paríži. Musím povedať, že v tej chvíli, myslím predvčerom, som mal v žalúdku divný a vystrašený pocit. Nie preto, že by to znelo zle. Práve naopak, znelo to veľmi dobre, povedal by som, že to malo nábeh byť vynikajúce, keby sme mali ešte jeden týždeň naviac na naskúšanie.

A to bol ten dôvod, prečo sa mi žalúdok skrúcal. Točil sa ako valec na motorke, ktorú som prehrial, ked mi raz prevrel motor a po nakopnutí odmietol naštartovať – len zážih, potom rachot a kúdol dymu. – Veru, toto prirovnanie je pridobré na to, aby som ho nepoužil, hlavne keď si spomeniem, koľkokrát mi už skapal motor (v narastajúcej hustej premávke)  počas hodinovej cesty do Severného Londýna  z pokojného Putney. Fakt, ešte nikdy mi to netrvalo tak dlho – musel som stráviť dobrú polhodinu na krajnici, nadávajúc a potiac sa nad štartovacou pákou.

Takže už ste si urobili obraz. Bol som nervózny, pretože Mark dal dohromady hodinový megamix Duranu, s pauzami, prechodmi a – dobrý Ježišu -  novými bítmi! A čo viac, budeme s tým musieť zostať na pódiu najmenej  týždeň a predviesť to s úsmevmi na tvári, bez mračenia sa a hlavne – nie v hnedých gatiach. Čo je presne to, ako som sa vtedy cítil.

Ale včera, to bol úplne iný príbeh.

Pracovali sme v Riverside štúdiu v Hammersmithe na viacerých miestach. Piesne nám spolu išli veľmi dobre. A začali sa objavovať prvé záblesky modrej, na našej až dovtedy tmavej a oblakmi zatiahnutej oblohe. A nakoniec, okolo siedmej v posledný večer slnko nie že vykuklo, ale bezočivo sa rozžiarilo (samozrejme obrazne – veď toto je júnové Anglicko a je práve Wimbledonský tenisový šampionát).

O áno – Wimbledon.

A tu sa končí odbočenie známe (pre mňa) ako Simon Le Blog časť tretia.

Nepripomenul náhodou niekomu prvý riadok tohto blogu začiatok slohy z "The Kite Runner"? . . . Simon

27.JÚNA 2008

Píšem Vám zo svojho domu v Londýne, obklopený polozaplnenými krabicami... Niekedy koncom mesiaca sa sťahujeme, ale musíme sa pobaliť už tento týždeň, pretože zbytok augusta je zarezervovaný na cestovanie... trochu dj-ingu, trochu dovolenkovania.. bohužiaľ, už sme ukončili hlavnú časť svetového RCM turné a po celom tom dlhom vystupovaní nám zostal taký sladkobôľny pocit. Na jednej strane chceš už byť doma s rodinou a priateľmi, na druhej strane cítiš stratu. Tie chvíle sú navždy preč a pocit spolupatričnosti s tímom na cestách na čas odišiel, spolu s tým nočným prepojením s publikom a bezprostredným uspokojením, ktoré prinášalo. Vraví sa, že potreba stať sa interpretom vychádza z pocitu neistoty a z komplexu menejcennosti, takže potreba uspokojenia je o to väčšia. Myslím, že je to pravda. Je to niečo, s čím by Freud úplne súhlasil!

Debatuje sa o nejakých ďalších termínoch, takže možno budeme vonku skôr, než sa nazdáme.

Myslím, že už to tu niekde bolo spomenuté, ale jedna z najúžasnejších vecí na tomto turné bola, že sme dostali do našej šatne gramofón. Pred a po vystúpení vytvára úžasné vibrácie a v každom jednom z nás prebudila ,,transportéra vinylov,,. V zákulisí je prekvapivo tlmená atmosféra, ale každopádne to bola pre každého z nás zmena k lepšiemu.

Ako iste viete, najhorším momentom turné bola správa o odchode Nickovho otca len pár hodín pred našim prvým vystúpením v Central Parku. Táto správa nami úplne otriasla, pretože Roger mal na nás veľký vplyv a podporoval nás od prvého dňa. A úplne sa skláňam pred Nickom za to, že bol schopný ísť a odohrať tú show pod takým hrozným tlakom. Nie som si istý, či by som to ja dokázal.

Aj napriek prekážkam turné skutočne vyvrcholilo na Malte a Taliansko nikdy nesklame... Viva Italia! Vo vzduchu sú tiež debaty o nových veciach... takže sledujte tento webspace a ja sa vrátim späť k baleniu! . . . Rt x